ESPRESSO EVAOdkaz, Bratislava, 1994
obálka Naďa Rappensbergerová-Jankovičová
1. vydanie
ISBN 80-85193-22-1
beletria, próza krátka, poviedky, antológia,
208 s., slovenčina
hmotnosť: 329 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,70 € DAROVANÉ
*zukol3* in **S4P**
Antológia poviedok slovenských spisovateliek. Publikácia klubu FEMINA, v ktorej sú zastúpené autorky: Mária Bátorová, Jana Bodnárová, Marína Čeretková-Gálová, Helena Dvořáková, Etela Farkašová, Ľuba Hajková, Viera Handzová, Rút Lichnerová, Daniela Příhodová, Paula Sabolová, Jana Šimulčíková, Jana Šrámková, Viera Švenková, Milka Zimková.
Úvod na tému "ženská literatúra" - Etela Farkašová.
DOM
Stačilo dať na stôl biely damaškový obrus, fľašu červeného vína, dva poháre. Zatelefonovať. Potom prežiť príjemné poobedie a príjemný večer a o týždeň všetko zopakovať, zavše aj skôr.
Tiborovi sa páčilo, že moje telo je mäkké. A zmäklo ešte väčšmi, keď zbytočne vyzýval život v mojich útrobách. Po operácii mi ostala na bruchu jazva; z plaviek jej vyčnievalo málo.
Tibor prichádzal a odchádzal.
Bolo to nezáväzné a pohodlné ako polotovar.
Ale bola tu mama a náš dom.
Vpredu s arkierom. Zafŕkaný od áut. Nevľúdny a vyzývavý.
Odkvapové rúry len tak podopreté. Zošľapané schody; akoby všetci, ktorí tade prešli, odniesli z nich pramalé čiastočky. Za bránou zaprataný dvor: sadacia vaňa, kusy matracov, hrdzavé drôtenky, rozobratý sporák. K tomu diery v streche, pod ktoré mama podkladala vedro, lavór i čajník -ten tam bol na smiech.
Nájomníci si zvykali ťažko. Niektorým sa podarilo odísť. S nimi zmizli obkladačky z kachlí, gule zo zábradlia. Bronzová levia hlava bez klopadla civela do schodiska nanovo olemovaného káblami. Pri iónskej hlavici pilastra sa černela rozbitá skrinka s poistkami.
"Je to váš dom. Nech sa to opraví!" vraveli nájomníci mojej mame.
Uznala, že treba zavolať elektrikára.
Zamietla teda schody. Dala si iné šaty a klobúk.
Aleja som jej vravela: "Mama, ty na to nestačíš. A ja nemôžem stále cestovať."
Začiatkom leta sa zvalil komín. K okraju strechy sa zosunuli tehly. Dve prečnievali do ulice.
Pod prečnievajúcimi tehlami stála žena. Pohľadom zavadila o mňa. Som ako ona, stojím. Navyše trniem.
Žena má starú tvár, a nemá zrobené ruky.
Potom ju znovu stretnem v kuchyni starého domu. Mama jej varí kávu. Žena chlípe a na čele sa potí. Tuším tmavé polmesiace na zelenej blúze pod jej pazuchami. Medzitým rozpráva.
Koľko sa už navravelo.
Zrkadlo vedľa dvier mi vrátilo odraz mojich bielych šiat. Ostatné farby sa zliali do odtieňov sivej.
Z tejto patiny som unikla dávno, keď som si v okresnom meste kúpila na splátky byt a nevrátila sa naspäť.
Každá sme boli uviazaná na inom mieste. Mama verila v nemožnosť odísť stadiaľto. Ja som prehliadala možnosti
