FORŠ, OĽGA DMITRIJEVNACÁROVA SMRŤ
(Michajlovskij zamok)
Tatran, Bratislava, 1982
edícia Meteor (99)
preklad Ivan Podolinský
prebal Fedor Kiš
1. vydanie, 13.000 výtlačkov
61-356-82
beletria, história, román,
204 s., slovenčina
hmotnosť: 309 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,30 € - DAROVANÉ THCK
*zukol3*
CÁROVA SMRŤ patrí k vrcholným dielam sovietskej historickej prózy. Zachycuje krátke obdobie vlády pološialeného cára Pavla I. syna Kataríny Veľkej, panujúceho na sklonku osemnásteho storočia. Autorka Oľga Foršová veľmi plasticky vykreslila významné dejinné obdobie a pôsobivo vystihla skutočnú atmosféru vtedajšej spoločenskej situácie. Hlavnou osou napínavého deja je príprava sprisahania, ktoré vyvrcholí zavraždením cára v jeho novej rezidencii, kde napriek dômyselným bezpečnostným opatreniam neunikol osudu. Príjemným osviežením románu sú zábery z vtedajšieho umeleckého života, v ktorých osobitne vynikne tvorivý duch popredných petrohradských umelcov a architektov (Baženov, Rossi, Brenna). Nemenej zaujímavý je aj profil legendárneho ruského vojvodcu A. V. Suvorova z čias, keď prešiel cez Alpy a v severnom Taliansku porazil Francúzov. Suvorov bol nepriateľom cárskej reakčnej politiky a neraz upadol do cárovej nemilosti. Pred jeho vojenským umením sa však sklonil aj ctibažný cár a rešpektoval jeho svojrázne názory a postupy.
Autorka šťastnou kombináciou faktov a fikcie dodala tomuto historickému románu ráz autentickosti. To je, pravda, hlavný poznávací znak jej umeleckej metódy, takže práve týmto postupom, ako aj všeobecným literárnym zacielením a kvalitami získala si nevšednú obľubu u širokých vrstiev čitateľov.
— Prirodzene, že viem. Všetko, čo sa týka smutného osudu nevoľníkov, je mi teraz zvlášť blízke, veď viete, prečo . . . Bolo to takto: Nasťa, svetoznáma vyšívačka zlatom Stroganovovcov sa z lásky k Andrejovi Nikiforovičovi rozhodla zabiť mladú grófku. To nášho znamenitého staviteľa priviedlo naveky do nešťastia ...
— Čo je pravdy na tom, že si chce vziať za ženu akúsi Angličanku? — spýtal sa Rossi opatrne.
— Počul som o tom. Robí to, myslím, z hrdosti, aby ľuďom i sebe dokázal, že pre nijakú srdcovú záležitosť nemôže na dlhší čas klesnúť na duchu. Je to veľmi hrdý človek.
— Poznám jeho novú nevestu, — poznamenal Rossi, — je to kreslička Mary Longová. Vyzná sa slušne v architektúre, bude to manželstvo z rozumu, to je jasné.
— Vtedy, za mlada, — skočil mu Miťa do reči, — sa zamiloval, ako sa dá zamilovať iba raz v živote! Osobne som to nezažil, ale Stroganovovi ľudia mi o tom podrobne rozprávali. Pred desiatimi rokmi mal vraj Voronichin čosi s vyšívačkou Nasťou. Nielenže vyšívala zlatom, ale kopírovala aj najkrajšie francúzske gobelíny tak, že sa nedali rozoznať od originálu. Voronichin sa s mladým grófom Stroganovom chystal do Paríža — už začínal byť známy. Bol vzdialeným príbuzným Natálie, veď grófov bratanec, barón Stroganov, ako všetci vedia, je jeho otcom. Andrej Nikiforovič vyrástal na dedine a nie náhodou ho prezývali „barónik“. Povedal mi to vynálezca samohybu Artamonov. Tak veru. bol taký talentovaný, že mu prorokovali veľkú slávu. Donedávna bol nevoľníkom, od počiatku patril Stroganovovcom. A Natália sa do neho nešťastne zaľúbila. Navyše tu bola aj Nastasia, vyšívačka. Spočiatku chcela skoncovať so životom, skočila do vody, no vytiahli ju, priviedli k vedomiu. Zotavovala sa. . . Ale srdcu nerozkážeš — tentoraz otrávila Natáliu. Nevoľníci vedeli o všetkom, no páni sa dopočuli o veci iba hmlisto a veľmi pravdu ani nezisťovali, obávali sa hanby. Náš slávny staviteľ odcestoval nadlho do Paríža a vrátil sa zmenený: škrobený, vážny, len k prostým ľuďom je stále mimoriadne milý.
— A čo sa stalo s Nastasiou? — zaujímal sa Rossi.
— S ňou to dopadlo ako v rozprávke. Vyšila taký nádherný gobelín, že sa gróf rozhodol poslať ho do daru rakúskemu cisárovi. Dali jej slobodu, navyše ju poslali do zahraničia na učenie.
— Prestaň hovoriť. Miťa, ide k nám Voronichin. — povedal Rossi. — a nie sám. ide s ním nejaký čudák.
— Veď je to náš nový známy, — usmial sa Miťa.
— Artamonov, vynálezca samohybu, obliekol si novú súkennú vestu a založil si striebornú retiazku.
Voronichin sa s nimi prívetivo zvítal.
— Rozprávam svojmu krajanovi o starovekom umení. .. Už dávno tu blúdi sám. tak som ho vzal do učenia.
— Tu si treba dávať pozor, aby človek nezablúdil, — ozval sa Artamonov. — Samé kaliky, všetkým chýbajú nohy alebo ruky, niektorým dokonca hlavy, normálnych sôch je málo.
— Všimnite si, že zvyčajne práve tie nie sú najhoršie.
— usmial sa Rossi a ukázal na vatikánske torzo, mäkko osvetlené rozptýleným svetlom. — Toto je napríklad neprekonateľne krásna socha, a pritom nemá ani hlavu, ani ruky, ani nohy.
Artamonov sa zamračil, rýchlo sa na hovoriaceho pozrel, asi chcel zistiť, či sa mu nevysmieva. Voronichin sa dovtípil, že má pochybnosti, a vyhlásil vážnym hlasom:
— Karl Ivanovič hovorí pravdu. V hlavnom meste Talianska, v Ríme, stojí táto socha v najkrajšom paláci vo zvláštnej sále. Svetlo na ňu padá zhora a ľudia vstupujú do sály ako do chrámu a stoja v úžase pred dielom neznámeho génia. Pochopiť ho okamžite je prirodzene ťažké.
— Čo je na tom ťažké, ak ho iní vedia pochopiť,
— Artamonov sa chápavo uškrnul, — človek musí mať dobré oko, a nie učenosť. . . Tak je to aj s piesňou, aj negramotný sa ju naučí, ak má sluch, ale ak ho nemá, učenosťou šiju do hlavy nevtlčie. Mám synovca, je pastierom, vytiahne uhlík z ohňa a nakreslí na kameň ovečku ako živú. A ktože ho učil, bosého sopliaka?
— Povedz nám úprimne, Artamonov, — Voronichin ukázal na vatikánske torzo, — čo vidíš na tejto soche bez hlavy?
Artamonov pribehol po všetkých rozumným prenikavým pohľadom a bez rozpakov vyhlásil:
