ZÚBEK, ĽUDOSKRYTÝ PRAMEŇ
Tatran, Bratislava, 1967
edícia Hviezdoslavova knižnica (142)
doslov Miloš Tomčík
obálka Zlata Maderová
3. vydanie (tu prvé), 34.000 výtlačkov
beletria, román, životopisy,
188 s., 32 s. čb fot., slovenčina
hmotnosť: 315 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: knižný blok výborný stav, prebal po krajoch poohýnaný
0,50 €
*mipet2*/*barpe* in *bels*
Próza Skrytý prameň je umelecky najzrelším dielom Ľuda Zúbka. Ako v ostatných svojich prácach, aj tu sa autor zahľadel do minulosti, aby z nej vydoloval pútavý príbeh o vzniku oltára majstra Pavla z Levoče. Nejde o historickú rekonštrukciu skutočnej udalosti. Veď o živote majstra Pavla vieme veľmi málo, ba nie sú známe ani najzákladnejšie oporné body: kedy a kde sa narodil a kedy a kde umrel. Svedectvo o ňom vydáva len jeho dielo, skvost nášho neskorogotického rezbárstva. A práve toto dielo inšpirovalo autora napísať príbeh o zmysle umeleckej tvorby a oslavu veľkej, čistej a pritom beznádejnej lásky starého umelca k svojmu modelu, k mladuškej, krehkej Márii. Jadrom príbehu je však stretnutie dvoch hlavných stredovekých umeleckých smerov: gotiky a renesancie. Predstaviteľom tej neskorej gotiky je voči sebe aj iným prísny majster Pavol, žiak veľkého poľského umelca Wita Stwosza, rezbár, ktorý sa zubami-nechtami bráni proti vnikaniu „cudzích“ prvkov do svojho umenia, t. j. proti vplyvu renesancie, ktorej stopy sa však aj proti jeho vôli začínajú už dostávať do jeho tvorby. Hlásateľom druhého smeru, teda vyznávačom renesancie, je tovariš Krišof, ktorému autor dal prezývku Šťuka, aby aj tak naznačil, čo Krištofov príchod znamenal v tichom „rybníku“ levočského života. V dramatickom stretnutí s mešťanmi, predstaviteľmi verejného života v Levoči, Krištof podľahne — ale nástup nového umeleckého smeru už nič nemôže zastaviť. Najväčšie rezbárske dielo majstra Pavla ostáva v Levoči pre budúce pokolenia ako dôkaz o mohutnej sile ľudského génia, no majster sám v noci pred najväčším triumfom svojho života z mesta tajne odchádza, nezanechávajúc po sebe stopy, lebo svojim umeleckým ideálom sa nechce spreneveriť, ale príchod a víťazstvo nového nechce už zažiť.
Na rozdiel od ostatných historických próz sa autor v tomto prípade nemal vlastne o čo opierať. Iba o dielo majstra Pavla. Nedostatok historických prameňov prejavil sa však v konečných dôsledkoch ako činiteľ pozitívny, lebo kultúrnohistorické pozadie a reálie nedostali sa v diele do popredia a nezaťažili ho záľahou prvkov poznávacích Zo Skrytého prameňa sa nám prihovárajú ľudia z mäsa a krvi, postavy zložitých charakterov, ktoré — hoci ich delí od nás takmer pol tisícročia — majú nám aj dnes čo povedať. Ak k lomu pripočítame ešte zaujímavú kompozíciu — spätné odvíjanie deja — máme pred sebou prózu, ktorej hodnoty preveril už aj desaťročný časový odstup od jej prvého vydania.
Po prvý raz vychodí Skrytý prameň aj s reprodukciami hlavného diela majstra Pavla, aby si čitatelia mohli znásobiť dojem z prózy aj estetickým zážitkom z pohľadu na nesmrteľné dielo hrdinu Skrytého prameňa.
Dlho som potom ešte cítil vo svojej ľavej dlani majstrovu studenú ruku. Mal som pritom čudný pocit: jednostaj sa mi zdalo, že som mu stisol ruku svojou chýbajúcou pravicou. Človek s oboma rukami to ťažko pochopí, ale ja som pritom priam cítil dotyk majstrovej ruky vo svojej pravici. V ruke, ktorú už nemám.
Nebolo to po prvý raz, čo som podľahol klamu o svojej chýbajúcej ruke. Vnímal som celkom zreteľne pohyby prstov, ba cítil som i ranu, ktorú som si pred časom na prste spôsobil ostrým rezbárskym nožom, priam ma bolela. Neraz som sa veru pozabudol a chcel chytiť niečo pravou rukou, a svoj omyl som zbadal až pri pohľade na kýpeť...
Najcitlivejšie si však zachovala moja myseľ bolesť, ktorá ma prenikla, keď mi ruku odtínali. Stačí, aby som si spomenul na deň vykonania rozsudku, a cítim, akoby mi ktosi surovo rozjatroval nielen ranu na ruke, ale aj všetky rany duševné, ktoré sú ešte horšie než rany telesné.
Nerád si obnovujem tieto spomienky, najradšej by som ich navždy vytrhol z pamäti, ale to sa mi nepodarí, a preto sa musím utešovať nádejou, že časom sa ich ostrosť stupí aspoň natoľko, aby mi nespôsobovali ustavične sa obnovujúcu trýzeň.
Viem, že keď opíšem príbeh tých dvoch strašlivých hodín, ochoriem zo spomienok na ne, ale nemôžem ich obísť. Sľúbil som, že nebudem nič zamlčovať ani okrašľovat’, najmä nie to, čo hovorí v môj neprospech.
Ráno sa ma prišiel opýtať strážnik väzenia, či si chcem pred vykonaním rozsudku uľahčiť spoveďou. Odmietol som, lebo všetko, čo som mal na srdci, povedal som už predtým pátrovi Anzelmovi, keď ma prišiel do väzenia navštíviť. Načo sa ešte osobitne spovedať, veď nepôjdem na smrť! Hoci by som bol býval radšej, keby mi odťali hlavu než obe ruky.
