DOSTOJEVSKIJ, FIODORVÝRASTOK
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1965
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (188)
preklad Zora Jesenská
obálka František Kudláč
1. vydanie, 18.000 výtlačkov
beletria, román
592 s., slovenčina
hmotnosť: 623 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: kniha v dobrom stave, prebal dosť opotrebovaný a natrhnutý
Prvý slovenský preklad Výrastka predstavuje nám dielo z posledného obdobia tvorby otca modernej svetovej prózy. Výrastok je však nielen dokladom vrcholiacej zrelosti a umeleckej virtuozity autora (bol napísaný r. 1875, teda po Besoch a pred Bratmi Karamazovcami) ; práve cez tento román, cez jeho novátorskú umeleckú metódu prenikáme v nejednom smere najhlbšie do spisovateľovho laboratória, práve tu sa nám zreteľne odhaľujú korene, ktoré spájajú Dostojevského s takými menami modernej svetovej prózy, ako je Kafka, Joyce, Proust.
Tvorba, základ každého umenia, žije v človeku ako prejav jeho organizmu, a žije s človekom nerozlučne. Preto tvorba nemôže mať iné ciele ako tie, ku ktorým smeruje celý človek. Keby chcela kráčať inou cestou, odtrhla by sa od neho a zradila by zákony prirodzenosti. Ale ľudstvo je zatiaľ zdravé, nevymiera a nezrádza prirodzené zákony (povedané všeobecne). Preto netreba mať obavy o umenie — netreba sa báť, že zradí svoje poslanie. Bude vždy žiť s človekom jeho skutočným životom; ved ani inak nemôže. Preto umenie ostane vždy verné skutočnosti.
Čo píšete o svojej rozdvojenosti? Ved je to najobyčajnejšia črta u ľudí ... ostatne nie celkom obyčajných. Črta vlastná ľudskej povahe ako takej, ale zdaleka sa neprejavujúca v každej ľudskej povahe s takou silou ako u vás. Preto ste mi tiež blízka, lebo táto rozdvojenosť je u vás práve taká ako u mňa — a bola u mňa po celý život. To sú veľké muky, ale súčasne i veľká rozkoš. Je to silné vedomie, ba potreba sebakritiky a to, že vo vašej povahe žije pocit mravnej povinnosti voči sebe samej i voči ľudstvu. V tom je tá rozpoltenosť. Keby ste nemali taký vyvinutý um, keby ste boli obmedzenejšia, boli by ste povrchnejšia a nebolo by tejto rozpoltenosti. Naopak, zjavila by sa u vás veľká samoľúbosť. Ale predsa je táto rozpoltenosť veľké utrpenie.
(Z listu pani N. N. 11. 4. 1880.)
Poslušne som zišiel za mamou. Vyšli sme pred bránu. Vedel som, že sa teraz všetci dívajú oblokom. Mama sa obrátila tvárou ku kostolu, tri razy sa poklonila a prežehnala sa. Pery sa jej triasli, na zvonici rytmicky hlaholil zvon. Obrátila sa ku mne — a už to nevydržala, položila mi obe ruky na hlavu a rozplakala sa nad mojou hlavou.
— Mamička, prestaňte, prosím... to je hanba . . . veď sa na nás dívajú z obloka . . .
Rýchle sa vystrela a zrazu jej bolo náhlo.
— No, pánboh . .. pánboh ťa opatruj.. nech ťa chránia anjeli nebeskí, Matka božia, svätý Nikolaj . . . Bože, bože! — opakovala rýchle a ustavične ma prežehnávala, snažiac sa prežehnávať ma čo najrýchlejšie a porobiť mi čo najviac krížikov. — Dieťatko moje, srdienko moje! Nože počkaj, dieťatko . . .
Chvatne si siahla do vrecka a vytiahla ručníček, belasý kockovaný ručníček s pevne stiahnutým uzlíkom v rožku a začala ten uzlík rozväzovať. . . ale nedajbože ho rozviazať . . .
— No nič preto, vezmi si to aj s ručníčkom, však je čistý, vypratý, možno ti bude dobrý, je tam osemdesiat kopejok, možno sa ti zídu, odpusť mi, dieťatko moje, viac teraz nemám . . . odpusť, dieťatko moje.
Prijal som ručníček, chcel som síce poznamenať, že „u pána Toucharda a Antoniny Vasilievny máme veľmi dobré zaopatrenie a nič nepotrebujeme“, ale zdržal som sa a ručníček som prijal.
Ešte raz ma pokrižovala, ešte raz zašepkala akúsi prosbu k bohu a náhle — náhle sa mi poklonila práve tak ako hore Touchardovcom — hlbokou, pomalou, dlhou poklonou — nikdy na to nezabudnem! Až ma tak trhlo, sám som nevedel prečo. Čo chcela povedať tou poklonou, „či azda uznala, že je predo mnou vinná?“ — ako som si vymyslel raz už po veľmi dlhom čase — neviem. Ale vtedy som sa hned ešte väčšmi zahanbil, že „zhora sa na nás dívajú a Lambert ma možno aj zbije“.
Konečne odišla. Pomaranče a medovníky pojedli ešte pred mojím návratom senátorskí a grófski synovia a osemdesiat kopejok mi okamžite vzal Lambert. Nakúpili za ne v cukrárni koláčov a čokolády a mne ani nedali.
Uplynulo celého pol roka, nastal už október s vetrom a nepohodou. Na mamu som celkom zabudol. Ach, vtedy už moje srdce bolo zachvátené nenávisťou, temnou nenávisťou ku všetkému, celé ňou nasiaklo; a hoci som Toucharda oprašoval ako predtým, už som ho nenávidel z hĺbky duše a každý deň väčšmi a väčšmi. A vtedy raz za smutného večerného mrkania, keď som sa neviem prečo prehrabával vo svojej zásuvke, zočil som v kútiku jej belasý batistový ručníček, ležal tam odvtedy, ako som ho ta vopchal. Vytiahol som ho a obzeral som si ho až zvedavo: v rožku bolo ešte celkom zreteľne vidieť stopy uzlíka, ba i jasne odtlačenú stopu okrúhlej mince; ostatne, položil som ručníček nazad a zásuvku som zatvoril. Bolo to v sobotu večer a zvon zahlaholil na večernú omšu. Chovanci sa už poobede porozchádzali každý domov, ale Lambert tentoraz ostal na nedeľu, neviem prečo poňho neposlali. Síce ma ďalej bíjal ako predtým, ale už sa mi so všeličím zveroval a potreboval ma. Celý večer sme sa zhovárali o lepageovských pištoliach, ktoré ani jeden z nás nikdy nevidel, o čerkeských šabliach, ako sa nimi rúbe, o tom, že by sme mali založiť zbojnícku bandu, a napokon Lambert rozpriadal svoje obľúbené svinské reči na známy námet, ktorým som sa síce v duchu čudoval, ale počúval som ich veľmi rád. No tentoraz mi to bolo náhle neznesiteľné a vyhovoril som sa, že ma bolí hlava.
O desiatej sme si ľahli spať; zakryl som si paplónom aj hlavu a vytiahol som spod vankúša belasý ručníček: pred hodinou som zašiel poň do zásuvky, a len čo nám postlali, vopchal som ho pod vankúš. Hneď som si ho pritisol na tvár a náhle som ho začal bozkávať. „Mama, mama,“ šepkal som, rozpomínajúc sa na tú chvíľu, a hruď mi zvieralo ako kliešťami. Zatvoril som oči a videl som jej tvár s chvejúcimi sa perami, keď sa vtedy prežehnávala obrátená ku kostolu a potom keď prežehnávala mňa a ja som vravel: „Hanbím sa, vidia nás.“ — „Mamička, mama, raz v živote si bola u mňa. . . Mamička, kde si teraz, návšteva moja ďaleká? Pamätáš sa ešte na svojho nešťastného chlapca, ku ktorému
