CHUDÍK, JÚLIUSJARUNKOVÁ, KLÁRA
HOREHRONSKÝ TALIZMAN
Tatran, Bratislava, 1978
edícia Hviezdoslavova knižnica (256)
doslov Ján Koška
prebal Emil Bačík, Igor Imro
1. vydanie, 7.500 výtlačkov
životopisy
182 s., 32 s. čb fotografií. slovenčina
hmotnosť: 328 g
tvrdá väzba s prebalom
„Už dávno som tak nečítal na dúšok - a to nielen text slovenskej proveniencie — ako práve v prípade spomienok Júliusa Chudíka a všetkého, čo k tomu patrí.
Stále sa mi natískalo a aj teraz sa mi natíska porovnanie možno na prvý pohľad vzdialené a zaradenie akiste nevedecké: pikareskná literatúra. Majú určite jej niektoré znaky, neotrasiteľný epický pokoj (čo by sa čokoľvek robilo), temer filozofický nadhľad a čistotu, čírosť epického elementu: tak to bolo — a nič viac. A neviem, či je to dobre a či je to zle, že autor, aj pri svojich zrejme obsiahlych čitateľských skúsenostiach, nečítal Gila Blasa alebo hoc aj Cervantesove novely. Možno, že potom by sa nebol bál hodiť na papier aj to posledné, čo si žiarlivo ustrážil, oné „darobnice“, ktoré spomína v komentári dcéra a komentátorka Klára Jarunková; ale možno aj, že práve tento „zákaz vstupu“ darobníc, najmä však elementu ženského, spoluvytvára originalitu rozprávača a rozprávaného. Komentár Kláry Jarunkovej ... na prvý omak chytil tón a drží ho: je to láskyplné a len trošilinku ironické porozumenie ...
... Je to zatiaľ najnádejnejší rukopis, ktorý som čítal v súvislosti s novou koncepciou Hviezdoslavovej knižnice.“
Z posudku Vladimíra Mináča
Môj prastarý otec, v zápiskoch často spomínaný „starký”, mal už na začiatku dvadsiataho storočia skoro sto rokov. Ak máme veriť jeho pamäti a neskoršiemu otcovmu zápisu starkého pradávnych spomienok, ak teda máme veriť ústnemu podaniu, nuž potom pochádzajú Chudíkovci z Moravy. Mne osobne sa však nepodarilo nájsť o tom nijaké konkrétne dôkazy. Iba všeobecnú etnografickú informáciu, podľa ktorej časť horehronského obyvateľstva pochádza z dávneho valašského osídlenia.
Horehronie je vôbec po stránke etnografickej, nárečovej i konfesionálnej azda najzaujímavejším kútom Slovenska. Málokde možno na takom malom a aj riedko obývanom priestore nájsť toľko a takých výrazných rozdielov ako na vyšnom Horehroní, u nás doma nazývanom Vrchhron. O Vrchhrone doslova platí: čo dedina — to reč iná. A za tou inou rečou sa vo väčšine prípadov skrýva aj iný pôvod, iné vyznanie.
Horehronské nárečia poznám, môžem ich charakterizovať výstižnými vetami, ktoré mi utkveli v pamäti z môjho horehronského detstva. Používali sme ich vtedy medzi rovesníkmi na ciele nie veľmi ušľachtilé — prosto sme sa jeden druhému vysmievali. Možno sú dnes rozdiely medzi horehronskými nárečiami už nie také výrazné, ešte pred desaťročím či dvoma však boli. (Ale — sú i dnes, veď ta chodím a viem to). Nechcem sa vôbec miešať do remesla jazykovedcom alebo etnografom, chcem len ústnym podaním z vlastnej pamäti prispieť do prúdu ústneho podania, ktorý, nazdávam sa, i pri všetkej vede vždy bude tiecť od ľudí minulých k budúcim.
Nuž začnime od pramienku Hrona, na Telgarte. „Ťevgarec je Ťevgarec”, hlásku „l” veľmi nepotrebuje. Vyznaním býval gréckokatolík a pôvodom vraj Rusnak. Rusnacké a gréckokatolícke dediny boli pod Kráľovou hoľou dve. Telgart a Šumiac. Šumiacke nárečie sa však od telgartského líšilo. „Ha, hvari, a ďeže si s ťim cedilom buv?”
Pohorelá, rozložená tak ako aj dve predošlé dediny ďalej od Hrona, vyššie pod horami, bola katolícka. Pohorelci vraj pred storočiami prišli z Poľskej, aj veľkú drevenú panenku-máriu si so sebou priniesli. Ale svätí veru neboli, to teda nie. Ich svojrázne nárečie by hádam tomu poľskému pôvodu aj prisvedčovalo. „Pogorela vygorela”.
Potom už príde Závadka, „tota Heľpa” a Polomka bez mäkkých spoluhlások, či presnejšie len bez mäkčeňov. Ešte za našich detských čias, keď sme vlakom chodili do Brezna do školy, prežívala prastará maďarská rýmovačka, na ktorú sa Polomčania hnevali. „Buvala Janos, Polomka varos, disnokereskedis”. Správne po maďarsky (foneticky) Buvala Jánoš, Polomka vároš, disnókereškedéš. (Ján Buvala z mesta(!) Polomky, obchod so sviňami). Celkom zjavne text z vozovej tabule priekupníka, ktorý za uhorských čias tak dlho premával po horehronských dedinách, až sa im jeho tabuľa vryla do pamäti na celé polstoročie. No ešte i pred niekoľkými rokmi, keď som sa na Polomke spytovala na uličku s istým číslom domu, počula som: „Noze, zeňi, hybajťe sem, ci ňeznaťe ďe ta ulička, keru paňi hľada?”
Niže Bacúcha nejdem, to je od nás už ďaleko.
Vážený čitateľ, ak je nebodaj ešte aj krajanom, si isto povšimol, že vo výpočte vrchhronských dedín mi chýba celý rad osád, počínajúc mojou rodnou Červenou Skalou. Zlatno, Valkovňa, Švábovka, Nová Maša, Pohorelská Maša i Hámor. Akosi mi ustúpili do pozadia, keď som začala vyratúvať nárečové i ostatné odlišnosti horehronských dedín. Tieto osady sa nárečove ani inak od seba neodlišujú, zato sa však veľmi odlišujú od dedín, popod ktoré sa ťahajú. Dnom doliny, popri Hrone. Nárečie je vo všetkých rovnaké. „Ta slaňiňi, ta chleba, ta nam inšo ňetreba.” Rovnaká je aj ich mentalita a príbuzenské siete rodín sa prepletajú osadami, ťahajú od
