TOMASI DI LAMPEDUSA, GIUSEPPE
GEPARD
(Il Gattopardo)
Smena, Bratislava, 1975
edícia Máj (256)
preklad Michaela Jurovská
doslov Michaela Jurovská
ilustrácie Emil Sedlák
prebal E. Sedlák, Zdeněk Ziegler
1. vydanie, 24.000 výtlačkov
beletria, román
224 s., slovenčina
hmotnosť: 330 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,00 € DAROVANÉ
*mipet2* (in *085*)
Román Giuseppa Tomasiho di Lampedusa (1896—1957) patrí k tým dielam svetovej literatúry, ktoré mali čudný osud. Autor ho napísal tesne pred svojou smrťou, prvý raz vyšiel r. 1958. Jeho novely vyšli takisto posmrtne.
Geparda hneď preložili do niekoľkých rečí a poslúžil aj ako filmový scenár. Zachytáva koniec feudálnej epochy na Sicílii roku 1860—1862 na príbehu rodu Salina, dedičných šľachticov.
Svojím obsahom i formou sa Gepard väčšmi približuje k talianskym románom devätnásteho storočia ako k talianskej mladej próze. Ale jeho aktuálnosť spolu s umeleckými hodnotami a originálnym štýlom mu vydobyli veľkú popularitu.
Giuseppe Tomasi di Lampedusa v postave hlavného hrdinu kniežaťa Salinu stelesnil svoje videnie sveta. Je to zložitá a protirečivá postava, milujúca život, prírodu, svoje krásne mesto Palermo, hľadá pokoj v splynutí s prírodou a napokon nad sebou i nad svojou triedou, vynáša prísny rozsudok.
Potom správcu vystavili mukám z pitia čaju. Don Fabrizio prikázal doniesť dve šálky a don ’Nofrio musel v smrteľnej úzkosti jednu z nich vychlipkať. Vzápätí sa rozhovoril, čo je v Donnafugate nového: pred dvoma týždňami obnovil prenájom léna v Aquile za trocha horších podmienok ako prv; veľké výdavky mal s opravou povál v hosťovských izbách; v pokladnici však je k dispozícii Jeho Jasnosti tritisíc dvesto sedemdesiatpäť uncí netto, keď sa odrátajú všetky výdavky, dane a jeho vlastný plat.
Potom nasledovali novoty súkromného rázu, krútiace sa okolo hlavnej udalosti roka: okolo rýchleho majetkového vzostupu dona Calogera Sedáru; pred pol rokom vypršala splatnosť pôžičky, ktorú poskytol barónovi Tuminovi, a tak zhabal barónovu pôdu; vďaka tisíc unciám, čo mu požičal, získal teraz majetok vynášajúci päťsto uncí ročne; v apríli sa mu pritrafilo kúpiť za babku „lán“ zeme, a na tomto „láne“ je lom veľmi hľadaného kameňa, ktorý mienil starosta zužitkovať; za zmätkov a drahoty po vylodení popredal neobyčajne výhodne pšenicu. Do hlasu dona ’Nofria vstúpila zloba: „Zrátal som si to na prstoch: zisky dona Calogera sa onedlho vyrovnajú dôchodkom Vašej Jasnosti v Donnafugate.“ S bohatstvom rástol aj politický vplyv: starosta sa stal hlavou liberálov v dedine i v susedných obciach; bol si istý, že po voľbách ho pošlú ako poslanca do Turína. „A ako sa naparujú, on nie, na to je priveľmi prešibaný, ale tá jeho dcéra, napríklad, ktorá sa vrátila z kláštora vo Florencii a chodí si po dedine v krinolíne a so zamatovými stuhami, čo jej visia z klobúka.“
Knieža mlčal: hej, tá jeho dcéra, tá Angelica, čo príde dnes na večeru; bol zvedavý na túto vyfintenú pastierku; nie je pravda, že sa nič nezmenilo — don Calogero je taký bohatý ako on! Ale to všetko sa koniec koncov dalo čakať; bola to cena, ktorú museli zaplatiť.
Pánovo mlčanie vyviedlo dona ’Nofria z miery; nazdával sa, že vzbudil v kniežati nevôľu, lebo mu rozprával dedinské klebety. „Jasnosť, dal som vám pripraviť kúpeľ, iste už bude hotový.“ Don Fabrizio odrazu zistil, že je ustatý: boli takmer tri hodiny, a už deväť hodín bol na nohách na pražiacom slnku a po takej hroznej noci! Cítil že má telo samý prach, ešte aj v najskrytejších záhyboch. „Ďakujem, don ’Nofrio, že ste na to mysleli, aj za všetko ostatné. Uvidíme sa dnes pri večeri.“
Vyšiel hore vnútorným schodiskom; prešiel cez salón s gobelínmi, cez belasý salón, cez žltý; privreté okenice prepúšťali svetlo; v jeho pracovni tlmene tikali Boullove kyvadlové hodiny. „Aký pokoj, panebože, aký mier!“ Vošiel do kúpeľne, malej, vybielenej vápnom, s drsnou tehlovou dlážkou s odtokom uprostred. Vaňa bola akési obrovské oválne koryto z lakovaného plechu, zvonka žlté, zvnútra sivé, na štyroch hrubých drevených nohách. Na stene visel na háku kúpací plášť; na jednej vypletanej stoličke ležala čistá bielizeň, na druhej oblek, ešte pokrčený, ako ležal v kufri. Pri kúpeli obrovské ružové mydlo, veľká kefa, plátenný uzlík s otrubami, ktoré namočené vo vode vytvoria voňavé mlieko, obrovská špongia, jedna z tých, čo mu posielal správca Saliny. Oblokom bez záclon vnikalo dnu neľútostné slnko.
Zatlieskal: vošli dvaja sluhovia, každý s dvoma čľapotajúcimi vedrami, jedno so studenou, druhé s horúcou vodou; viac ráz sa obrátili a dieža sa naplnila; skúsil rukou vodu, či je teplá — akurát. Poslal sluhov preč, vyzliekol sa, vošiel do vane. Pod náramnou ťarchou vyšplechlo trocha vody. Namydlil sa, vydrhol kefou: letná voda mu lahodila, zmalátnel. Takmer zaspával, keď vtom zaklopali na dvere: bojazlivo vošiel komorník, Mimi. „Páter Pirrone si žiada ihneď vidieť Vašu Jasnosť. Čaká vedľa, kým Vaša Jasnosť nevyjde z kúpeľa.“ Knieža to prekvapilo — ale ak sa stala nejaká galiba, nech sa to radšej dozvie čím skôr. „To nič, zaveďte ho sem.“
Dona Fabrizia znepokojilo, prečo sa páter Pirrone tak ponáhľa, a trocha z tohto dôvodu, trocha z úcty ku kňazskému rúchu chytro liezol z vane: rátal s tým, že si stihne natiahnuť kúpací plášť skôr, ako vojde jezuita, ale nestihol — a páter Pirrone vošiel práve vo chvíli, keď ho už nezahaľovala mydlová voda a ešte ho narýchlo nezastierala osuška, takže sa tu týčil úplne nahý ako farnezský Herkules, navyše sa z neho parilo, kým z krku, z ramien, z brucha, zo stehien mu stekali celé riavy,