KALINA, ONDREJSOBRANÉ PRÁCE ONDREJA KALINU
Sväzok II.
Tatran, nakladateľský úč. spolok, Turčiansky sv. Martin, 1922
beletria, próza krátka, poviedky,
164 s., slovenčina
hmotnosť: 236 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, dobová preväzba, na frontispice malý podpis majiteľa
3,50 €
*mipet2* in **O1**
ZAMILOVANÝ IDEALISTA.
I.
Dvaja mladí ľudia, skončiac štúdia na vysokých školách, vracali sa domov k rodičom. Na pozvanie priateľovo však šli najprv k nemu na návštevu. Ich úmyslom bolo zdržať sa tu deň alebo dva, a potom pospiechať ďalej, každý domov k svojim rodičom: aby užili ešte naposled trochu bezstarostných chvíľ pred vstúpením na chlebovú postať života.
Na železničnej stanici prišiel im v ústrety ich priateľ Orlík, vekom o niečo mladší od nich. On už pred mesiacom vrátil sa domov na školské prázdniny. Červené jeho líca už uspelo opáliť horúce letné since na častých vychádzkach v poliach a lesoch. Jeho priatelia do posledného dňa zotrvávali na učení. Pohrúžení celé dni, i tiché noci, do múdrosti hrubých kníh v komôrkach vysoko pod krovom, s trudom ukončievali beh študentského života. Oba prichádzali pobledlí, ale zaoceľovaní na duchu. Najmä Bazička, doktor filozofie, predtým ušľachtile vznetlivý mládenec, teraz mnohou učenosťou ochladol srdcom a otupel oproti rozmarilosti a radostiam života. Duch jeho hrdo povzniesol sa nad plytké záujmy všedného žitia.
Orlík srdečne potriasol ruky obom na uvítanie, keď vystúpili z vlaku, a potom ich viedol do mesta. Mladí učenci, prichádzajúc zo suchoparu veľkého mesta a spústy kamenných domov, mile boli dojatí sviežosťou a zeleňou okolných polí a lúk. Obdivovali i krásu vrchov, opodiaľ vypínajúcich sa k nebesám. V živom rozhovore kráčali cestou, trochu zvedaví, aká bude to milá, pohostinná domácnosť, o ktorej z vypravovania priateľa svojho už znali niektorú zaujímavú okolnosť. Keď sa blížili k mestu, Orlík ukazoval im stranou na blízky sad.
„Hľa! to býva cieľom našich večerných vychádzok. Medzi krovinami a pod košatými stromy sú lavičky: tam sadneme a poslúchame spev slávikov.“
Medzitým, čo ukazoval rukou, príchodzí uzreli ľahučkú postavu dievčaťa, pospiechajúceho oproti nim zo sadov. Orlík zastal na chvíľu: poznával v nej svoju sestru Marienku.
„Čo tu robíš?“ zvolal oproti nej. A keď sa priblížila, obráťac sa k priateľom, riekol: „Moja mladšia sestra Marienka.“
„Šla som na prechádzku,“ odvetilo dievča na otázku bratovu. „Ale spomenula som si náhle, že dnes musím isť k slečne do spevu.“
Rieknuc to, zapálila sa. Lebo nehovorila pravdu, že vyšla na prechádzku, ale musí isť do spevu. To bol číry výmysel. Keď zvedela, že majú prísť
