TOMÁŠIK, SAMOBAŠOVCI NA MURÁNSKOM ZÁMKU
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1958
edícia Hviezdoslavova knižnica (44)
poznámky a vysvetlivky Jozef Nižnánsky
doslov Milan Pišút
ilustrácie Ján Lebiš
obálka Ján Lebiš, Emil Bačík
1. vydanie, 28.250 výtlačkov
beletria, poviedky,
224 s., slovenčina
hmotnosť 306 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,10 € PREDANÉ
*mipet2*
Patrí do obdobia romantizmu. Prvé verše písal v intenciách klasizujúcich i ponáškových. Súbor jeho celoživotného básnického diela vyšiel roku 1888 pod názvom Básně a písně. Poézia nebola jediným odvetvím spisovateľovho záujmu. Poznatky, získané štúdiom historických prameňov i hlbokým historickým výskumom pomerne široko využil pri písaní historických próz. Napospol všetky jeho historické povesti sú dokladom toho, že autor vie exponovať dej, nastoliť situácie a postavy, no príbeh nerozvedie do prudšej dramatičnosti. Všetky povesti sú lokalizované v Gemeri a čerpajú námety z čias tatárskych, tureckých a rákócziovských. Tomášikovo literárne dielo, predovšetkým prozaické, spĺňa požiadavky romantickej povesti. Jeho historické prózy sú pútavé a čitatel z nich získa veľa poznatkov.
Pri hronskej osade Telgárte na jednej strane pod Kráľovou holou stála pastierska koliba. Bolo zavčas rána; dvaja pastieri so svojím bačom boli práve už ovce podojili a vniesli mlieko do koliby. Bača vzal chlieb, rozkrojil ho, rozdal valachom, ponalieval im žinčice do črpákov, aby sa najedli a ovce a jahňatá aby čím skôr vyhnali na pašu. Vtom z blízkeho lesa vkročia traja ozbrojení vojaci do koliby, poklonia sa a na ponúkanie bačovo posadajú si všetci na lavičku. Bača podáva i im žinčice a syra a spytuje sa ich, skadiaľ sú a kam putujú. Matej Bašo — bo to bol jeden z nich
— hovorí, že sú vraj pocestní vojaci, idú do Poľskej, ale že zablúdili v lesoch a preto prišli k nemu požiadať ho, či by ich nechcel sprevodiť najkratšou, ale bezpečnou cestou pomedzi hory až za poľské hranice. Sľubuje mu hneď aj dobrú odmenu a vytiahnuc mešec s peniazmi, ponúka mu šesť dukátov. Bača telgártsky, ktorému to bolo podozrivé, pozrie hovoriacemu vojakovi lepšie do očí a pozná v ňom veliteľa Muránskeho zámku. Tušil hneď, čo je vo veci, lebo znal dobre, že Muráň dobýja cisárske vojsko a chýry šli, že ho už aj dobylo. Preto len okom mihol na svojich pastierov, čomu tí dobre rozumeli, pochytil do ruky svoju valašku
— pastieri tiež — a riekol:
„Vy ste všetci lotri a úskokovia z Muráňa, zložte dolu zbraň, bo ste teraz moji zajatí!“
Na tieto hrozivé reči vojaci ťahajú šable a chcú sa brániť. Bača ale zvrtol rýchle valaškou a naskutku rozťal jednému z nich hlavu tak, že ten mŕtvy padol na zem, druhého dorúbali pastieri a Matejovi ten istý bača vyrazil šabľu z ruky, chytil ho za hrdlo, hodil o zem a kolenami pritlačil; tak kľačal na ňom, pokiaľ pastieri nepriniesli húžvy, ktorými mu krížom za chrbát ruky poviazal, hovoriac mu:
„Teraz pôjdeš so mnou naspäť na zámok, tam ti pristroja pohreb, ako si zaslúžil.“
Vtom poručil na jedného pastiera kolibu, pokiaľ by sa on vrátil, prehodil si cez plece cedidlo a halenu, vzal do ruky valašku a zavolal na svojho väzňa:
„Stúpaj!“
Na Muránskom zámku menoval gróf Salm spomedzi svojich dôstojníkov vyšších a nižších vojenský súd, pred ktorý boli všetci väzni rad-radom predvedení v okovách; značili si ich mená, rodisko, vek a počet rokov, odkedy prišli do služby Mateja Bašu; potom čítali sa mnohé žaloby proti nim a dokázala sa im velezrada, vzbura proti krajinským zákonom, vraždy, zbojstvá a svätokrádeže, ktoré boli popáchali; načo nad štrnástimi spomedzi čelnejších kapitánov Matejových vynesený bol ortieľ smrti katovou rukou s palošom.
Práve keď sa im všetkým čítal ten ortieľ smrti, roztvoria sa dvere súdnej siene dokorán a vkročí do izby telgártsky bača, ozbrojený valaškou, vlečúc za sebou húžvami tuho poviazaného Mateja Bašu akoby medveďa. Sudcovia len vytreštili naňho oči, väzni počali poviazaného Mateja preklínať a naňho pľuvať. Telgártsky ale bača uklonil sa pánom:
„Daj Boh šťastia, páni! Bača vám priviedol Bašu, ale ja ver´ si nežiadam jeho drusom byť, ani teraz v jeho koži sedieť;“ a svojmu väzňovi povedal, „no, bisťubohu, pán Matej, teraz ste už na svojom mieste, ale nebojte sa nič, ako ste žili, tak umriete, a čo ste hľadali, to nájdete.“ Nato obrátiac sa k sudcom: „A teraz, páni, vám svojho väzňa oddávam a robte si s ním, ako chcete, a zostaňte zbohom!“
Fraňo Bebek, ktorému sa toto nadovšetko páčilo, vyskočil s radosťou od súdneho stola, chytil za ruku statočného telgártskeho baču a poťapkajúc ho po pleci, ďakoval mu za jeho dobrú službu a štedro obdareného prepustil ho preč.
Nato sa hneď počal súd nad Matejom a predčítalo sa mu množstvo zločinov, ktorých sa dopustil; všeobecná mienka sudcov bola tá, aby Matej oveľa ťažšiu a ostrejšiu pokutu znášal ako ostatní. Jedni narádzali, aby bol v kolese zlámaný a tak obesený, druhí, aby bol rozštvrtený alebo na kôl vopchatý, alebo aby mu skôr odťali pravú ruku a tak ho obesili. Matej, trasúc sa strachom, prosil o milosť. Bebek sa osopil naňho:
„Akože ty zlosyn nad všetkých sveta zlosynov môžeš a smieš ešte žiadať o milosť?!“
Bašo s iskriacimi očami odvetil:
„Príde čas, keď aj ty, Fraňo, budeš potrebovať milosť, ale ju práve tak nenájdeš, ako ani ja teraz pred tebou. I ty, i tvoje plemä hanobne vyhynie ako, hľa, teraz ja.
Salm: „Ticho! U Boha je milosť pre teba, Matej Bašo, ale u ľudí nie. Ja si podržujem právo spôsob tvojej smrti zostriť alebo zmierniť. Hotujte sa všetci na smrť, a nech sa im pošle do žalára kňaz, aby sa vyspovedali zo svojich hriechov. Odveďte všetkých preč a Matejovi dajte tie najťažšie okovy, ktoré nachodia sa na zámku!“
