GAŠPAR, TIDO J.NÁMORNÍCI
Tatran, Bratislava, 1970 (v tiráži uvedný rok 1969, na frontispice 1970)
edícia Slovenská tvorba (41)
doslov Štefan Drug
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
prebal Vlastimil Herold
beletria, próza krátka, novela
248 s., slovenčina
hmotnosť: 322 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: knižný blok výborný, prebal po krajoch mierne ohnutý
1,80 €
*mipet2* in **O1**
Čarovné prímorské a morské prostredie, rozvášnené typy mužných hrdinov, milencov opojného mora a krásnych žien, otrokov zmyslov. Krv tečie a buráca obrazne i doslovne. Čitateľov záujem sa vybičúva zo strany na stranu. Prekvapujúca erotika, na voľakedajšie slovenské pomery a zvyklosti až prismelá... To všetko je len časť z charakteristiky námorníckych noviel Tida J. Gašpara, osobitého prozaika medzivojnového obdobia. Prózy s námorníckou problematikou (výber z knižiek Červený koráb a Námorníci) nesporne patria k tomu najlepšiemu, čo tento autor so zvláštnym osudom umeleckým aj ľudským (protirečivý vývin ideový: z výrazného predstaviteľa pokrokových a demokratických tendencií až po vysokého činiteľa Slovenského štátu; zamotaný a dosiaľ objektívne neosvetlený a nevysvetlený celkový zástoj v slovenskej literatúre, kultúrnej politike i politike; dlhoročná „neprítomnosť“ v literatúre a verejnom živote atď.) počas nedlhej svojej tvorivej činnosti napísal. Stretávali sa s kladným a priaznivým ohlasom v čase vzniku a vychádzania v časopisoch i knihách a mnohé prednosti nestratili ani do našich dní. Ich exotická tematika a senzualistické zameranie znamenali vítané oživenie a osvieženie v presile slovenskej prózy, kotviacej poväčšinou v dedine. Nepôsobí staro ani dnes. Gašparovo svojské rozprávačské umenie, opojenie z pekných slov a zo slov vôbec, bravúrna štylistika hraničiaca s expresionistickým výrazom i barokovou okrasnosťou — stratili už trocha z niekdajších vysoko oceňovaných hodnôt (Eduard Urx: „Ale keď sa Gašpar pozrie na realitu, vie o nej rozprávať obrovským svojím spôsobom... A to je plus, ktoré vniesol do spisby u nás. Plus, ktoré má trvajúce hodnoty...). Stále je to však ten temperamentný, zmyslovosťou i vysokými ideálmi hrdinstva, lásky k žene i k vlasti presiaknutý Gašpar, starodávny gavalier, trubadúr, lyrik v próze, trocha romantik, trocha sentimentalista, človek so srdcom v prešlom, nenávratnom, alebo aspoň pomíňajúcom sa svete, s hlavou však v modernom vlnobití — z čoho vzniká isté tvorivé napätie, výboje na všetky strany. Aby napokon podmanili aj súčasného, náročného čitateľa.
Srdcová pravota
Kedysi na belasej a rozkošnej Adrii žil daromné z božej milosti a na postrach morských chlapcov zvláštny veliteľ, žil i zvláštny morský chlapec. Bohatý, krásny svet síce nenameral rovnako svojej sympatie — jeden bol kapitán a druhý matróz, ale obaja sa tešili veľmi, že žili. A práve to bola azda nevinná vina všetkého. Bláznivé, rozpálené, slepé, žiarlivé a pomstivá vášne ich rujných sŕdc rozprali sa pre falošnokrásny ženský úsmev...
Obaja boli ľudia pomiešanej sorty. Komandant sa odrodil starej zemianskej kúrii zadunajskej. Ba už jeho otec kedysi opovrhoval ňou a prisahal i v mene svojho potomstva na cisársku zástavu. On zdedil už iba rýdzu, ľahkú, vojenskú krv. Cisárovi vernú, prísnu, nemilosrdnú, ale pritom i veľmi horúcu, ktorá rozžínala mu oči roztomilo, keď ich upieral na lahodné veci, a beštiálne vtedy, keď podriadených chytal pod drezúru. Najradšej mal zábavné manévre. Cisársko-kráľovský korvetný kapitán Rubidó Bozontoš bol šuhaj veselý. O zadunajskej kúrii už neslýchal, ale zato jej rujný, zaťatý, hrdý a hazardný virtus i pri všetkej vojenskej glazúre velil jeho gestám. Práve tak ako Holub Jánoš, odpadlík Tatier, tiež zabudol na svoju rodnú viesku, a predsa len bol snivý, pri veselom zadumaní v krásne veci veriaci, citlivý, panenský vojak... Matka a rodná zem obdarili ho svojsky rozľúteným srdcom. Darmo hovoril nematerinsky a s napodobňovaním kuruckej vášne, darmo nenávidel čiernožltý svet cisárskych labancov, jeho oči boli jednako len oči Jankove Holubove. Milé, holubie, krotké. Vždy na zázraky krásy vyčkávajúce, teplé, slovenské oči to boli... Zamilovane hľadievali na život.
Bozontos nevedel viac zo svojej pramaterinskej reči. ako zavinšovať niekomu ešte dobrý deň. Janko Holub vedel síce viac, ale po dlhých cudzích cestách už bol odvykol po svojsky hovoriť ... Pomiešanej sorty ľudia boli. Poloblázni. A zastareli sa druh druhovi do osudu natoľko, že iba tragickou srdcovou pravotou ukončilo sa medzi nimi všetko ...
Keď Janko Holub videl niekedy svojho veliteľa v spoločnosti hrkútajúcich dievčat, salónnych, voňavých, bielych, kvetných od móla na motorovom člnku odplávať belasým morom, ďaleko, akoby do plamennej záhrady západu, vtedy si vzdychol pekne. A to rozhodne po slovensky, lebo iní matrózi boli by zaiste kliatbou vystrelili za ním: Zlom krky, obluda!
Janko Holub nezávidel. Chodil po palube starej korvety vo výslužbe — korvety „Custozza“, priviazanej o mólo, a akási spomienka na sladkosť doma zabudnutých úst štrngla mu o osirelé srdce.
,Ó, bože, koľko žien si stvoril a vyzdobil darmi — a moja nie je ani jedna!’
Bola jar. I more dýchalo jej svätenou vôňou. Západ horel. Malé vlnky z plochy mora vystrekovali v diaľke ako krvavé plamienky, potom plápolali ružovo a nablízku zbelaseli ako lavína živého ohňa.
Janko Holub cítil, že sa blíži nejaká veľká radosť jari a ovíja celú zem.
,A mňa akoby ani nebolo. Ja sa mám trápiť sám. Roky. Teraz, keď moje srdce zvesťou jari bije a silou jari túži... ’
S veľkým vzrušením dumal si takto Janko Holub a súčasne i s rozhodným úmyslom, že nezriekne sa tak ľahko potešujúcej, i v žiali rozveseľujúcej a pravej
