PODJAVORINSKÁ, ĽUDMILASOBRANÉ SPISY ĽUDMILY PODJAVORINSKEJ
sväzok I.
Prívet - Žena - Blud - Záhada
Kníhtlačiarsky účast. spolok, Turčiansky sv. Martin, 1925
beletria, próza krátka, poviedky
202 s., slovenčina
hmotnosť: 166 g
tvrdá väzba
stav: dobová preväzba, dosky ošúchané
2,00 €
*mipet2* in **S2P**
202 s., slovenčina
hmotnosť: 166 g
tvrdá väzba
stav: dobová preväzba, dosky ošúchané
2,00 €
*mipet2* in **S2P**
Ktosi zavolal ju menom. Po hlase poznala svoju sestru. Sobrala sa hneď.
„Kade chodíš?“ volá na ňu vyčítave.
Bola už vo dvore, vyšla ju hľadať.
„Čože je — hádam strecha letí, že som vyšla na chvíľu?“
„Strecha neletí, ale chasa z pol dediny lieta ti po dome — a Marka s nimi. Prišli vraj pomáhať pri kukurici, a robia šanty, dobre dom nesvalia. Ktorýsi smyslel si čierniť sneťou — Marka je už ani kominár. Nuž či sa to patrí?“
„A gazda — kde je gazda?“
„Kde by bol? Leží v izbe na lavici a chrápe ani kadet. Rychtárov Jano, šibeničník, prilepil mu smolou fúzy z kukurice a dal mu do úst oklasok. Choď si len pozrieť, akú špatu z neho spravili!“ Vzplanula hnevom a letí najprv dnu zobudiť muža. Vytrhla mu oklasok z úst a driape mu mohutné fúzy, ktoré ani nepristanú mu zle. Ale smola drží, ako ozaj smola; mala práce ho zburcovať, sprostiť nevítanej okrasy.
„Takú špatu dať robiť zo seba!“ horekuje, násilne zdržiavajúc sa, hoci búri to v nej, že chcela by vzbúriť krikom pol dediny. Muž, z ktorého papľusi stvárajú si žarty, vyvalený na lavici, zdá sa jej, pobúrenej ľúbostnou idylou, tamto v chyži oproti, trest boží, muka, žernov. „Ja nešťastná stvora!“ božeká. medliac mu rožkom zástery, zamočeným v horúcej vode, smolu pod nosom. Bol rozospatý, nevedel temer, čo sa deje, dal sa obracať ani dieťa, alebo tučný, krotký bravec. „A to je muž — to je gazda!“ hrozí sa ona.
„Aké divy s ním stváraš?“ napomína ju sestra, počujúc až do pitvora. „Radšej vezmi metlu a vyčeš tých tam vonku — a Maru najprv!“
Dopálená letí von a azda naozaj oddala by sa do nich. Ale nezbedníci už sedia ani myšky a pozdravujú gazdinú pokorne a úctive. Iba Jano — ten šibeničník — sediac za Markou, šteklí ju kukuričným listom po hrdle, prijímajúc od nej za túto pozornosť úprimne mienené buchnáty.
„Marka, máš rozum?!“ zavolala na ňu prísne, ale už skrotnutá.
Vie totiž, že tak prejavuje sa na dedine láska. I ona zhryzla nejeden buchnát od svojich ctiteľov — preto nemôže nebyť shovievavá.
„Dobre ju, tetička, Marka vám nemá ani za mak rozumu“, so smiešnou vážnosťou žaloval Jano.
Vedel, že je v milosti u starej i u mladej, preto dovolil si i žart.
“Joj, ty zázračník! Ešte ty budeš žalovať?!“ a Marka zručným pohybom pretiahla mu sneťou zababranú ruku po tvári.
Ale ani on sa nedal; zručne oblapil ju okolo pása a, pritknúc sa tvárou k jej tvári, odplatil jej pôžičku. Marka zvrešťala. Mať vytrhla ju z jeho náručia a už smejúca sa odvádza ju do domu, aby sa vyumývala.
O hodinu už častovala všetkých čajom — Jana, šibeničníka, najsladším.
„Ja by som tým dala!“ zastrájala sa Eva. Hoci hodne mladšia, nie menej rozumná, ale pria-
