CÍGER HRONSKÝ, JOZEFCHLIEB
Matica slovenská , Turčiansky sv. Martin, 1931
edícia Knižnica Slovenských pohľadov (16)
4.000 výtlačkov
beletria, román
510 s., slovenčina
hmotnosť: 455 g
tvrdá väzba
stav: poškodený a chýbajúci chrbát väzby
4,00 € PREDANÉ
*mipet2*
KARASKOVÁ UMRELA
V Bacúchu je mnoho babísk, ale iba jedna baba. Vlastne iba bola, lebo už jej niet. Už je po pýche, hoci škoda jej, lebo významná bola v Bacúchu. Veľmi chýba a dlho bude chýbať znamenitá nebohá Žofia Karasková.- Hľa, ak sa vážnejšia osoba išla mať k svetu, že mala porodiť niečo súceho, Žofiu Karaskovú zavolali i do tretej dediny, lebo taká ona bola slávna osoba. Mala šťastnú ruku, a čo v prítomnosti Karaskovej prišlo na svet, to nemuselo sa strachovať života. Poznala každú byľku v chotári, za čo ju potom kedysi každý rok aspoň raz pripreli páni na podhrabnickom súde. Ale vedomosti nedajú sa zabúdať, nuž nezabúdala ani Žofia. Keď ju vypustili, varila, prevárala znova, kriesila, pochovávala.
Napokon i podhrabnickí páni sa presvedčili, že Žofia je potrebná v Bacúchu.
V Bacúchu niet nič, iba mnoho drevených nízkych chalúp husto vedľa seba; zprava, zľava dva ohromné vrchy, na nich navrchu „psiarka“, nižšie kosodrievä, trochu štátnych smrečkov, trochu malinčia a čučoriedia, potom úzke pásiky švábky, ovsa, hneď pri samých chalupách malé kapustniská a dlhočizný cintorín. Dlhočizný v pomere s pásikmi ovsa. Hrušky a jablone má iba horný krčmár, farár, učiteľ a kováč.
V Bacúchu je iba mnoho detí a biedy.
Chlapi koncom augusta roztratia sa šírym svetom, roztúlajú sa po všetkých kútoch zemegule, lebo lúky sú už pokosené, ovsík sožatý, nuž čo by robili doma? I posadajú si na úzke vozíky s uzlíčkom v lone, a dedina ostane prázdna až do začiatku leta. Veru iba začiatkom júla privandruje krv do dediny. Vtedy sbehne sa všetko významnejšie v roku: príde razom jar i leto, i Vianoce, i všetko, čo inde zažívajú pomaly celý rok. Ale to všetko má tu iba maličký obsah a zato zmestí sa dobre do tých niekoľkých dní, ba ostávajú ešte i prázdne, a Boh sám vie, prečo sa vracajú sem ľudia, prečo neostávajú tam všetci, iba niekoľkí, kde sa zatárali, kde je ináč, lepšie než tu. Pravda, o tom čase práve rozvonia sa zem a tráva, psiarku na holiach práve vtedy líže najčudnejší vietor, ženy o tomto čase vystávajú na podsteniach najroztúženejšie, ale — veď inde je to jednak ináč: ináč vonia štedrejšia zem, tráva vyrastá na väčšiu a ženy rozochvejú sa hocikedy.
Ale prichodili i vtedy ako dnes.
Ženy rodily ako dnes, páni na slúžnovskom v Podhrabniciach boli by sa chytali za hlavu, nevediac si rady, i uznali, Karasková je práve tak potrebná v Bacúchu, ako všelijaké tie bane a fabriky po svete, kde umierajú bacúšski chlapi.
Sami nikdy neboli by uhádli s nijakou úradnou mocou, kedy v ktorej chalupe je už primálo miesta, kedy ktorý chlap sa už viac nevráti.
A uznali vari, že Žofiu potrebujú v Bacúchu.
