GAŠPAR, TIDO J.ČERVENÝ KORÁB
Matica slovenská, Turčiansky sv. Martin, 1931
edícia Knižnica Slovenských pohľadov (14)
2.500 výtlačkov
beletria, próza krátka, poviedky,
146 s., slovenčina
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý
*mipet2*bels*
ROZMETANÉ ŠŤASTIE
TOTO rozmetané šťastie bolo dielom Pavla Čarvagu-Papranca. On ho posmetal horko-ťažko za celý dlhý život. Bol robotníkom, zametačom ulíc Pavel Čarvaga. Ale nielen po ulici smetal smeti na kôpky — i na ceste svojho života, to, čo si deň po deň poodtŕhal od úst, ukladal usilovne na hŕbku a nakoniec si kúpil za to „dom“.
Malý domec, otrhanú chalupu zanechal svojej rodine, než zavrel oči, a vedomie, že jej zanecháva aspoň vlastnú strechu nad hlavou, napustilo mu oči šťastím.
— No, deti, deťúrence, — povedal odkojencom svojich chrčiacich a rozdriapaných pelikánskych ňadier, — aspoň vás odtiaľto nikto nevyženie... Toto je vaše...
V Bratislave, pod hradom, učupená o svah, visela táto malá, úbohá chalupa, ako prilepené lastovičie hniezdo. Vlastne ľudské hniezdo, ktoré si kedysi dávno v tôni mocného zámku, do skalnatého vrchu, možno zo strachu pred lúpežnými rytiermi, ľudské hniezda vyberajúcimi, postavil dávny opatrný a grošom operený párik...
Od tých čias, pravda, mnoho vody pošlo dolu Dunajom a mnoho búrok sa prevalilo ponad čierny Bratislavský hrad. Ako hradnú ozrubu na temeni, tak i toto pod ním ulepené stavisko ošarpal česák vetrov a premenil ho v ohryzok času. Scvrkla sa na otrhanú chalupu, na poloruinu, lepšími ľuďmi dávno opustené bydlisko, ktoré sa už samo klonilo skydnúť, ale práve toto klesnutie jeho ceny v bezcennosť umožnilo, že si ho Pavel Čarvaga-Papranec mohol vôbec kúpiť, lebo, hoci zametal, chudák, celý život a papral sa v biede a smetiach sveta, niečo viac a lepšieho si nemohol vypaprať.
Kúpil tedy to, kde sa už i tak roky kutil so svojou pätorou, s piatimi deťmi. Nekochal sa už síce dlho v splni tejto vždy naháňanej túžby, — vtedy už veľmi chrčal Čarvaga-Papranec, ale toľko ešte stačil, že zalátal deravú strechu, posliepal rozhegané steny, poopravoval dlážku, okná a bol rád, že má „dom“. Ztratený medzi ostatnými starými chajdami, v súsedstve nevestincov a iných bedárskych brlohov, i keď najhorší medzi najhoršími, ale predsa dom, a to vlastný.
— No, deti, deťúrence, — povedal pätore odkojencov svojich chrčiacich pelikánskych ňádier, — aspoň vás odtiaľto nikto nevyženie, keď ja zavriem oči...
Y týchto slovách bolo všetko jeho dlhou cestou života ťažko a v trude posmetané šťastie...
Nebolo toho tedy mnoho, čo Pavla Čarvagu-Papranca urobilo na tomto svete šťastným, ale zato mnoho bolo trudu a námahy, s akými to posmetal. Čarvagovcov bolo v jeho dedine hodne, a to všetko samý pšochár a troškár. No jeho otec bol
