CHALUPKA, JÁNBENDEGUZ
Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint
Donkichotiáda podľa najnovšej módy
(Bendegucz, Gyula Kolompos und Pista Kurtaforint)
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1959
edícia Hviezdoslavova knižnica (50)
preklad J. V. Ormis
doslov J. V. Ormis
štúdia Michal Chorváth
ilustrácie Ján Lebiš
obálka Jána Lebiš, Emil Bačík
2. vydanie, 30.200 výtlačkov
beletria, román, humor,
268 s., slovenčina
hmotnosť: 307 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
0,80 €
*mipet2* (in *057*)
Román Bendeguz je románom satirickým. V tridsiatich piatich kapitolách poukazuje Chalupka na prízemnosť svojich hrdinov, obmedzenosť a malichernosť, na neodvratný úpadok a negatívne poslanie celej šľachtickej triedy. Bendeguz je vynikajúcou satirou na súdobý prepiaty, priam chorobný nacionalizmus. Autorova pravda o skutočnosti, súd o nej, zasväcuje čitateľa do problematiky, aká existovala v našej minulosti. je jedinečným odzrkadlením historických realít svojej doby.
18
V MIŠKOVCI SA DOBRE ŽIJE
RIGÓVA JE NIE VEĽKÁ SKODA
Na druhý deň sa schystali a náhlili sa do Miškovca. Ako v Nemecku pred niekoľkými rokmi prenasledovali Židov, kde sa len ukázali, s pokrikovaním „Hep, Hep!“, tak za týmto neobyčajným triumvirátom v každej dedine utekali veľkí a malí chlapci a bolo pre nich najlepšie, keď mohli niekam vojsť za noci a hmly. Tu a tam jednako boli ľudia pri pohľade na nich takí zarazení, že ich nerušene nechali prejsť, lebo nevedeli, za čo ich majú pokladať. Prišli do pokušenia pokladať ich za Tatárov, o ktorých staré matky vedia rozprávať také hrozné veci, alebo mimovoľne mysleli na povestný kurucký svet. Kde na nich mlčky oči vytriešťali, tade prechádzali ako v triumfe.
Ako prichádzali k miškovským šibeniciam, zastali a podišli k nim bližšie. Práve sa na nich kolísalo, rozhýbané prievanom, omne trinum perfectum, ktoré v tmavých väzeniach Miškovca dozrelo na toto povýšenie. Dvaja z nich boli zbojníci na hradských cestách, tretí bol povestný zlodej koní. Tomuto Pišta povedal veľkolepú parentáciu v podobe kázne za trest, akú by ani sám Schiller nebol vedel dať do úst svojim kapucínom. Od Pogányovej straty naučil sa totiž cítiť, že sa mu nič horšieho nemôže prihodiť, ako keby konský kupec podobného druhu odkúpil jeho Rigóva. Vlastne Gyula si umienil tohto koňa, ktorý sa bojí mostov, vymeniť za všedného. Šli na trh, kde stáli stovky vozov, naložených plodinami. Tu zaerdžal Rigó na jedného, ako sa čoskoro ukázalo, známeho koňa. Vlastník sa obzrel a ako blesk zdrapil Pištovi uzdu.
„Stoj, darebák, konečne ťa mám, nepohneš sa odtiaľto!“
Gyula a Bendeguz priskočili, chtiac si dodať váž osti. Miesto toho ich zástup prijal s posmechom a keď chceli použiť násilie, tak ich obkolesil, že sa nemohli pohnúť.
„K sudcovi, k sudcovi!“ kričali zo všetkých strán.
„Ja som zeman!“ zvolal Bendeguz a zamával fokošom, „chcem vidieť toho, kto sa opováži dotknúť sa mojej slobody!“
S touto nečasovou demonštráciou vec ešte väčšmi pokazil. Sedliaci boli natoľko zaslepení, že sa nazdávali, že šľachtického zlodeja in flagranti pristihli a mysleli si, že preukážu dosť šetrnosti voči takýmto zlodejom, keď ich všetkých troch odvlečú k sudcovi. Sudca ich odkázal na príslušné fórum, na stoličného sudcu, ktorý síce po prísnom výsluchu sua forma uznal sedliaka za pravého vlastníka otázneho Rigóva, ale spor o náhradu škody nechcel rozhodnúť len tak brevi manu. Bendeguz žiadal náležité zadosťučinenie za násilie, ktoré ho postihlo od takej ničomnej luzy. Stoličný sudca bol veľmi promptný v tomto druhu súdnej starostlivosti a dal úbohému sanscullotovi, ktorý mal hlavnú úlohu pri tejto scéne, za tento protipolicajný atentát (ako nazval zmierneným výrazom tento actus majoris potentiae), vyplatiť netto päťadvadsať palíc. Jednoduchí figuranti boli radi, že vyšli z veci so zdravou kožou a nevyrobenou kožkou. Kôň bol, ako corpus delicti, až do ďalšieho rozhodnutia ponechaný ad manus justitiarias, a zostal tam tak dlho, kým nezožral dva razy toľko sena, koľko bola jeho skutočná reálna hodnota
