ZAHREBEĽNYJ, PAVLOROZLET
(Rozhin)
Slovenský spisovateľ, Bratislava
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (420)
preklad Andrej Pestremenko
prebal Emil Bačík
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
beletria, román
726 s., slovenčina
hmotnosť: 695 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,10 €
*mipet2*printer*
Román nás prostredníctvom hlavného hrdinu, akademika Pavla Andrejeviča Karnaľa, riaditeľa vedeckovýskumného ústavu kybernetiky, zasväcuje do problémov ľudí pracujúcich v tejto oblasti. V štyroch častiach románu sa prelínajú ústredné motívy diela: romanticky ladený ľúbostný vzťah Karnaľa a jeho ženy, tanečnice Ajgul, konfrontácia dvoch spôsobov života mladých ľudí, spomienky na Karnaľovo detstvo na dedine a napokon radikálny zvrat vo vzťahu starnúceho akademika k mladej redaktorke Anastasiji.
Zakývala všetkým na pozdrav a prebehla cez ulicu.
- To by sme mali, - vzdychol si Sovynskyj. - A na vine som ja. Keby som nebol...
- Všetko bude v poriadku, - tíšil ho Kučmijenko. - Obidvaja sú veľmi slušní mladí ľudia. Poznám Ľudočku tak ako Jurija, môžete mi veriť. Maličké nedorozumenie, to sa stane hocikde. Ale zato ja som sa neočakávane zoznámil s vami, Anastasija, a lepšie som spoznal aj vás, Ivan. Nie je to skvelé?
Nik neodvetil. Chvíľu ešte čakali, či sa Ľudmyla s Jurijom nevrátia, no tí sa už iste pobrali domov.
- Čo budeme robiť? - spýtala sa Anastasija.
- Ja pôjdem do hotela, - povedal Sovynskyj. - Je to tu vedľa... Som doma, ale vy...
-To nič, mám auto. - Anastasija zakývala kabelkou.
- Zajtra zavolám, - sľúbil jej Sovynskyj.
- Po druhej som v redakcii.
Sovynskyj stisol Anastasiji ruku, rozlúčil sa s Kučmijenkom a odišiel, ani sa neobzrel.
- Taká chladná rozlúčka, - začudoval sa Kučmijenko.
- A vari máme prelievať slzy alebo si trhať šaty? Nevydarený večer je len nevydarený večer, neprinesie ani radosť, ani smútok. Je to len premárnený čas. Okrem toho... Okrem toho sa mi zdá, že vás budem musieť odviezť domov. O takomto čase už nič nechodí...
- Keď budete taká láskavá. Nemyslel som na to. Nemal som poslať preč auto...
Prechádzali cez ulicu k parkovisku, kde Anastasija nechala svoje žiguli. Šli v istom odstupe, mladá žena bola úplne pokojná, ale Kučmijenkovi až poskakovalo srdce. To je ale šťastná náhoda! Vari prvý raz sa Karnaľ chcel striasť svojho neodlučného spoločníka, a ani to sa mu nepodarilo. Teraz predsa len bude triumfovať on, Kučmijenko, lebo obozretní ľudia vždy majú šťastie. Žijú si bezstarostne a veselo, všetko im skôr alebo neskôr príde do rúk samo od seba. Kedysi, keď ešte žila Polina, rozhodli sa, že si zariadia byt presne tak, ako má Karnaľ: nábytok, koberce, riad, sklo, porcelán a naozaj, onedlho sa im to podarilo.
Ale Karnaľ si priviezol z Francúzska dar od akýchsi kapitalistov, ktorí sú ináč neveľmi štedrí - vázu zo Sevres, vyrobenú akousi záhadnou technikou. Porcelán, ale vyzeral ako emailovaný. Polina bola zúfalá, lebo nikto o niečom takom ani nepočul. Porcelán a email? Neuveriteľné! Ale Kučmijenko bol pokojný. Ak je v prírode niečo v jednom exemplári, musí byť aj v druhom. Zaručene! Dokonca aj pánubohu, ako je známe, bolo osamote smutno a povolal do života svojho antagonistu, čerta. Vedci už objavili antisvet. Akýsi Američan dokonca ulovil antičasticu, keď predtým špeciálnymi prístrojmi vydestiloval celé jazero vody. Kučmijenko predsa len našiel podobnú vázu! Nebola francúzska, nebola zo Sevres, bola ruská, vyrobili ju majstri v cárskom petrohradskom závode a nebola o nič horšia ako zahraničná, ba ešte krajšia. Aj Karnaľ to uznal...
Auto stálo priamo naproti Ľudmylinmu balkónu. Zdola bolo dokonca vidieť, že v izbách niekto chodí. Určite Ľudmyla alebo Jurij. Robili poriadok a zabudli zakývať z balkóna? Dalo by sa na nich zavolať, ale Anastasija si priložila prst na ústa, odomkla dvere auta, naštartovala a pomaly, ticho sa pohla. Keby bol vtedy Karnaľ vyšiel na balkón, bol by uvidel Anastasiju a všetko by sa asi stalo ináč, ako sa stalo, ale on na balkón nevyšiel, lebo stál pri dverách bytu a počúval, ako hore schodmi idú Ľuda a Jurij. Žiguli sa medzitým pomaly vzďaľovalo od domu. „Bol som stále pri srdci tvojom, ale som sa vzdialil.“
Anastasija zapla svetlá v aute, možno dúfala, že Sovynskyj sa z obloka hotela bude dívať na cestu, uvidí jej auto, spozná ju... Alebo sa azda chcela tým svetlom chrániť pred Kučmijenkom, ku ktorému teraz neprehovorila ani slova.
Auto, prechádzajúce po Patonovom moste, bolo ako zlatistý papierový lampión. Nočné hliadky milície sa usmievali na peknú šoférku. Zlatistý lampión pokračoval v ceste na druhý breh, ku kyjevským pahorkom, po parkovej aleji, k blčiacemu zlatu kostolov Pečerskej lavry, akoby aj on chcel vzlietnuť do tichej tmy a stať sa zlatom dávnych čias.
- Kam vás mám zaviezť? - opýtala sa Anastasija pri Askoľdovej mohyle.
