HRUŠOVSKÝ, JÁNUMELCI A BOHÉMY
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1963
obálka Vladimír Hirko
3.000 výtlačkov
poviedky, fejtóny
308 s., slovenčina
hmotnosť: 251 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
2,60 € PREDANÉ!
*mipet2* (in *BIB06*)
Spisovateľ JÁN HRUŠOVSKÝ, autor známych lyrizovaných próz v knihách Pompiliova madona, Zmok a Doloróza, autor poviedok a románov zo slovenského mestečka aj z prvej svetovej vojny, mal od počiatku svojej literárnej tvorby sklon k dokumentárnemu zobrazovaniu národného života, svojho okolia a vlastných skúseností. Takého charakteru je už jeho prvá kniha Zo svetovej vojny, potom kniha o detstve Takí sme boli, viaceré prózy z kníh Stalo sa v našom mestečku, Kariéra a nakoniec aj celá spomienková kniha Starý Martin. Hlavne k tejto poslednej priraďuje sa jeho nová kniha Umelci a bohémi.
V slovenskej literatúre, najmä z čias predvojnových a medzivojnových, je málo memoárových kníh, možno aj preto pomerne ťažko vznikajú spoľahlivé monografické diela a vôbec knihy o našej modernej literatúre. Hrušovský prichádza do tejto situácie ako na zavolanie. Pod jeho perom ožíva starý Martin, jeho charakteristické postavy: Vajanský, Škultéty, Maróthy-Šoltésová, Jesenský, Tajovský, Mitrovský, Krčméry, ďalej celý rad novinárov a politických i kultúrnych pracovníkov; v druhej časti ožívajú bezprostredne povojnové a tridsiate roky v Bratislave, ľudia novín a umenia, výtvarníci, divadelníci a spisovatelia. Skoro všetko, čo patrí do slovenského umenia a pohybovalo sa v prvých tridsiatych rokoch tohto storočia medzi Martinom a Bratislavou, našlo svoje miesto v Hrušovského knihe.
Jednotlivé kapitolky tejto knihy sú raz spomienky, hlavne v prvej časti knihy, a inokedy črty, to vtedy, keď prichádza autor k novším časom a keď všeličo má ešte živé v pamäti a tlačí sa mu do pera ako charakteristický zážitok. Príhody a skúsenosti, najmä z medzivojnového „bohémskeho" života, sú videné zväčša v láskavom svetle a podávané srdečným, úsmevným tónom. Na takéhoto Hrušovského sme si už zvykli v jeho nedávnych knihách; teraz k nim pripája túto prácu, plnú dobového umeleckého ovzdušia, dokumentárne a neraz čarovne oživujúcu milé a ťažké chvíle tvorcov našej národnej kultúry.
NÁŠ ŠÉF
V Pešti najbližším spolupracovníkom Dušana Porubského v redakcii Slovenského týždenníka a vôbec v celom tomto peštianskom období bol jeho druh a priateľ František Votruba.
Osobne som sa s ním ešte nepoznal, a už mi bol dobre známy. Nejaký čas pracoval totiž v tej istej kancelárii, čo o niekoľko rokov neskôr ja, u Makovických v Ružomberku. V učtárni známej bryndziarne, kde sa v dvoch-troch decéniách premlel slušný počet mladých slovenských ľudí. Tí všetci u Makovickovcov začínali svoju dráhu, aby sa z nich stali obchodníci alebo bankoví úradníci, ako to vtedy na Slovensku najčastejšie bývalo.
Šéfom tohto bryndziarskeho podniku bol od smrti zakladateľa firmy Makovických, starého pána Petra Makovického, mladší Peter Makovický. Tichý, mierny, láskavý človek, brat dr. Dušana Makovického, osobného lekára Ľva N. Tolstého, sám tiež tolstojovec, až na to, že nebol vegetarián ako brat Dušan. Mal krásne ležaté písmo a každý z úradníkov bryndziarne sa vynasnažoval osvojiť si ho, čo sa obyčajne aj podarilo, takže už podľa toho sa dalo poznať, kto začínal svoju dráhu u Makovických v Ružomberku.
Iba František Votruba, mladý muž z južných Čiech, ostal verný svojim „stračím nôžkam“, ako sám hovorieval svojmu písmu. Keď som roku 1911 po ročnom pobyte v novosadskej Slovenskej banke nastúpil miesto u Makovických, ostalo v Ružomberku ešte veľa milých spomienok naňho, ako oddane a vrúcne, ale i kriticky sa zapojil tento mladý človek do slovenského života. A to bolo asi všetko, čo som o ňom v tých časoch vedel. Kdeže mi mohlo vtedy napadnúť, že sa raz stane mojím šéfom a že dlhé roky budeme spolu sedieť v jednej redakcii.
A to sa aj stalo skutočnosťou, keď som sa vrátil z Talianska a prijal miesto v redakcii Slovenského denníka. Prišlo mi zoznámiť sa s ním na jednom z kávových posedení vo vládnej budove.
Pekný, sympatický zjav. Vysoký, statný, jasná tvár, priateľské oči, mysliteľské čelo, živé pohyby, veselý úsmev, voľne nesená, jadrná reč — to bol František Votruba.
Čo ma uňho hned sprvoti silne zaujalo, to bolo jeho triezve, logické myslenie, podložené hlbokými znalosťami. Pritom jeho vyjadrovací spôsob bol živý, bohate článkovaný, predstavový a predovšetkým presvedčivý. Všetko v ňom prezrádzalo človeka prenikavého intelektu, človeka skrz-naskrz kultúrneho a tomu primerane aj žijúceho. Súčasne vyžarovala z neho prirodzená noblesa, ktorá sa prejavovala nielen vo vystupovaní, v myslení, ale i v styku s ľuďmi a v posudzovaní vecí. To bolo vari preto, že na všetko mal hlbší, následkom toho i chápavejší pohľad. Lenže bola to noblesa, ktorá nie že by odkazovala človeka do určitých medzí, ale práve naopak: pútala, priťahovala, zbližovala.
Už som bol spomenul, že značná časť slovenských ľudí, ktorí sa v tých prvých poprevratových mesiacoch prisťahovali do Bratislavy, boli mladí ľudia alebo i starí mládenci, ktorí sa z rozličných dôvodov ešte neoženili, väčšinou preto, že príjmy im nestačili na uživenie rodiny. Jednou z výnimiek bol práve František Votruba, ten sa oženil so Štefanou Burjanovou ešte v októbri 1918 a v krátkom čase sa mu podarilo zohnať slušný byt. No všetci tí z koreňov vytrhnutí a do novej pôdy presadení ľudia sa museli nejak i spoločensky vyžívať, a na to boli kaviarne, hostince i viesky. Málokto mal svoju vlastnú domácnosť, tie vznikali až postupne.
A keď sa už stalo, že do takého veselého posedenia v niektorom z vtedajších bratislavských lokálov vpadol aj Franta Votruba, bolo veľké „haló“. Tu Franta svorne s ostatnými dvíhal pohár, svorne si s nimi zaspieval, aby napokon zaspieval tú svoju: „Zabil otec sojku . . .“ Ale to nebývalo často. František Votruba bol tvor — aby som tak povedal — v podstate kaviarenský. Ranné posedenie v kaviarni pri šálke bielej kávy so šľahačkou a s novinami v rukách patrilo medzi jeho najzakorenenejšie zvyky. Tú kaviarenskú náruživosť si priniesol so sebou z Prahy, mesta kaviarní, ale i z Pešti, kde sa tiež silne žilo kaviarenským životom. Raz to bola Berlínka, inokedy Unionka (na jej mieste stojí dnes staršia budova Štátnej banky), Monopolka alebo Korvínka — podľa toho, kde
