MINÁČOVÁ, LIBUŠAÚSPEŠNÝ MUŽ - ÚSPEŠNÁ ŽENA
Slovenský spisovateľ, Bratislava,
edícia Živý prúd (47)
obálka Jozef Gális
1. vydanie, 2.500 výtlačkov
beletria, novela
192 s., slovenčina
hmotnosť: 181 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch ošúchaný
0,50 €
*mipet2* (in *053*)
Už pri vstupe Libuše Mináčovej do literatúry (debutovala roku 1954 zbierkou poviedok Červená zástava) kritika mala možnosť spozorovať, že to, čo stoji v centre záujmu mladej, talentovanej autorky, je dnešná žena a svet okolo nej. Mináčová zachytila niekoľko nových a zaujímavých typov dnešnej ženy, ktoré, ako zhodne konštatovala kritika, sme až do jej debutu v literatúre zachytené nemali.
Toto zacielenie na problémy dnešnej ženy je príznačné pre celú Mináčovej tvorbu: od cestopisov z Francúzska, Belgicka a Holandska - nazvaných Na brehoch Atlantiku (1957) cez zbierku poviedok a čŕt Blato na ceste (1961), ktoré sú akýmsi pendantom dvojnovely Úspešný muž - Úspešná žena a už sa v nej mihnú aj skice budúcich hrdinov dvojnovely; cez Kvet v ohni (1962) kompozične náročnejšiu skladbu o Povstaní a trpkých dňoch obdobia kultu osobnosti, videných tiež ženskými očami. Kratučká próza o stavbe juhoslovanskej trate Šamac-Sarajevo - Dvadsať rokov v ruksaku — je skôr publicistickým útvarom.
Dvojnovela Úspešný muž - Úspešná žena (r. 1965 bola vydaná len jej prvá časť) nám prezrádza, že sa Libuša Mináčová ako autorka blíži do rokov zrelosti. Zbavuje sa doterajšieho niekedy pripublicistického prístupu k ľuďom i udalostiam, nedá sa zvábiť vonkajškom, ale usiluje sa preniknúť pod povrch, vyberá si to podstatné, to, čo ju predovšetkým zaujíma: vývin a premena ľudských vzťahov. Ukazuje to predovšetkým na dvojici hlavných hrdinov, manželoch Jozefovi a Gize. Pod Jozefovou úspešnosťou, o ktorej hovorí celé mesto, nachádza ľudskú bytosť práve takú slabú a neistú ako ktokoľvek iný, keď ho udalosti vyšinú z každodenných koľaji, a jeho úbohú a neúspešnú ženu Gizu, ktorá sa z bezmocnosti uchyľuje k samovražde, privedie ťažkým zápasom o vlastné ja k nájdeniu seba samej - a v tom je Gizin úspech.
DEŇ SA ZAČAL AKO OBYČAJNE, ibaže vstala trochu unavenejšia. Pozabudla už i na nepríjemné stretnutie s Imrom, keby nebol prišiel za ňou vedúci domova s tým, že má v jeho kancelárii telefón. Po týždňoch počula po prvý raz znova Jozefov hlas. Nedojalo ju to. Necítila nič, keď si pritlačila slúchadlo na ucho.
— Ako žiješ? — povedal namiesto pozdravu.
— Tak, — odpovedala jednoslabične.
— Nebol za tebou?
— Kto?
— Imro.
Vie voľačo? Videl ich? Niekto mu niečo povedal? Ostatne, čo ho do toho? . . .
— Prečo? — spýtala sa, len aby niečo povedala.
— Je to zlý človek. Nikdy nám neprial.
— Aký to má už teraz zmysel?
— Viem, - povedal rezignovane. — Ale aj tak.
— Iba to si chcel?
— Ako je s deťmi?
— Dobre.
— Napíš im.
— Napíšem.
Zvesila slúchadlo a chvíľu zostala stáť nad písacím stolom, na ktorom stál telefón. Prečo ju zavolal? Zdalo sa jej, ako keby v temnom, neznámom pozadí stál voľajaký cudzí človek, ktorý si robí na ňu nároky proti jej vôli. A ona? Namiesto toho, aby mu to zakázala, mlčí a trpí to.
POPOLUDNÍ NA ŇU PADLA clivota. Zdalo sa jej, že ak ešte chvíľu zostane v izbe, zadusí sa alebo sa zblázni. Ležala v posteli zoslabnutá a len horkoťažko sa z nej nakoniec zviechala a vyšla na ulicu. V mliečnom bare si kúpila pohár horúceho kakaa a pozorovala ľudí. Odpútalo ju to od seba a bolo jej hneď ľahšie. A predsa ľutovala, že v tej chvíli sama seba nevidí, nemôže sledovať, ba ani nepozná nikoho, kto by jej urobil priateľskú službu a povedal jej, ako vyzerá, ako sa správa.
Pomalými, nenáhlivými glgmi dopíjala pohár a s nechuťou myslela na odchod. Kde pôjde, keď dopije? Čo bude robiť? S kým sa bude zhovárať? Kto si ju vôbec všimne? Vtom ju ovládol nepríjemný pocit, aký človek máva, keď cíti, že ho niekto tajne pozoruje. A v akejsi sebeobrane pred niečím, čo by jej hádam mohlo uškodiť, znervóznela. Ale človek, čo sa na ňu díval, bol zrejme práve taký tvrdohlavý ako ona, lebo nepríjemný pocit obete, aj keď len zrakovej, ju nielenže neopúšťal, ale sa stupňoval. Až sa jej zdalo, že to už ďalej nevydrží, obráti sa a skríkne! Tak už dosť! No hneď nato triezvo usúdila, že by tým iba sebe ublížila, zosmiešnila sa a že jediný liek na mužskú opovážlivosť bude otvorený pohľad, ktorým by raz navždy vyjadrila všetko, čo si o celej veci myslí. Dopila kakao do dna, rozhodným gestom postavila prázdny pohár na pult a odhodlane sa rozhliadala okolo seba. Vtedy ho uvidela po prvý raz: Stál na druhom konci mliečneho baru osamotene ako ona a ešte stále sa na ňu díval. Pozrimeže sa, aký holobriadok, bolo prvé, čo jej prišlo na um. A tohto by som sa mala báť? Keby to bol voľajaký štyridsiatnik s prešedivenými sluchami, nepoviem, ale toto tu?! . . . Vari si ten sopliak myslí, že na jeho sladkastý pohľad naletí žena ako ja. Zmýlil si sa, maličký. Si na nesprávnej adrese. Možno druhá v mojich rokoch .. . Ale ja?!
