PLÁVKA, ANDREJOBRÁTENIE PAVLA
Tatran, Bratislava, 1967
edícia Hviezdoslavova knižnica (138)
doslov Milan Pišút
ilustrácie Milan Laluha
3. vydanie (v Tatrane 1.), 34.000 výtlačkov
beletria, román, literatúra slovenská
208 s., slovenčina
hmotnosť: 398 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,50 € *barpe*bels*
Vývin od lyriky k umeleckej próze je dosť bežným zjavom v literatúre, ale napokon u každého spisovateľa ťažiskom jeho tvorby zostáva jeden literárny druh — píše v doslove k románu dr. Milan Pišút. Týmto ťažiskom zostala u Andreja Plávku poézia, a preto aj dnes, pre mnohých čitateľov bude román Obrátenie Pavla opäť debutom autora, ktorý sa takto po rokoch zasa prihlásil k slovu na aktuálnu tému súčasnosť a jej problémy.
Bratislava a niekoľkoročný pobyt autora v meste boli podnetom pre knihu, v ktorej hlavným okruhom pozorovania sú mladí ľudia z aspektu ich mravného vývoja. Zápas o existenciu, no najmä túžba nájsť vlastný životný postoj sprevádza Pavla Tarabu, hlavného hrdinu, od začiatku do konca románu. Hrdina prichádza z dediny do mesta. Prichádza v čase, keď prestáva veriť v možnosť uskutočnenia vlastného sna. Práve jeho nečakaná realizácia prináša so sebou prvé obrátenie Pavla. A ono umožňuje spisovateľovi prehĺbiť analýzu postavy a sprístupniť čitateľovi širší životný priestor veľkomesta tridsiatych rokov. Dáva možnosť vyhrotiť konflikty, pretože postavy začínajú konať pod vplyvom svojho rozbúreného vnútra a sú nútené podniknúť životne dôležité kroky. Kaviarne, viechy, nová spoločnosť sú prisilným útokom na hrdinove zásady. Padajú reťaze zo sputnaného Pavla a ťažko nájsť ohnivká, ktoré ho spájali s domovom. Popri epizódnych postavách na stupne dozrievania hrdinu stavia Andrej Plávka k „rozmetanému“ Pavlovi Margitu, neskôr Pavlovu ženu, Janu, Máriu. Vo vzťahu k nim cítime jeho základný postoj k otázkam morálky. Autorova myšlienka o nedocenení dobra by mohla byť dominantou románu; v príbehu potvrdzuje starú životnú múdrosť, že často iba pri strate pozitívnych hodnôt zistíme, čo pre nás znamenali. Tak aj Margita musí pri pôrode umrieť, aby sa jej smrť stala impulzom pre obrátenie Pavla vo chvíľach nekonečného tápania.
— Margita moja, nie, neviem už ani vravieť, človek je strašne skutý balastom života — čo sú moje slová? Ako sa môžu dostať cez tieto obruče naučených banalít — tie, vieš, tie slová, ktoré mi vidíš v očiach... —
Takto hovorí Pavol Taraba umierajúcej Margite. Jeho ústami hovorí básnik-lyrik, ktorého cítime na mnohých miestach príbehu a ktorý v náznakoch typizovania stojí blízko pri svojich postavách a s jemným zmyslom pre detail preniká cez povrch do ich vnútra.
Nevyznal sa v parfumoch ani kolínskych vodách, ale tento parfum ho unášal. Znepokojoval ho, i keď s rozkošou vdychoval jeho vôňu.
Jana sa pohybovala s nesmiernou ľahkosťou. Celý jej zjav pôsobil dojmom nadšenia, ktorý stačí len pohnúť, aby sám unášal. Tento dojem mu vnucoval obozretnú ľahkosť jej držania, pravou rukou sotva sa dotýkal jej pása a jej prsty trímal vo svojej dlani ľahučko, akoby len skúmal ich jemný dotyk.
Nie div, že to všetko vyvážilo istotu jeho bezpečnej postavy. Snažil sa prispôsobiť ju, spružnieť a zľahčiť.
Pichliačik nenávisti sa pomaly zatupoval a Taraba začal obdivovať celý tento zaujímavý zjav, ktorý držal ľahučko vo svojich rukách. Bolo to vábenie zvedavosti, ktorú vyčarúvala v ňom jej tvár, jej oči i jej zdanlivá všetečnosť. Nebude sa vyhýbať jej pohľadu, nebude jednoslabične odpovedať na jej otázky, a to, že ho odhalila v spoločnosti u Weberov, začínal jej nielen odpúšťať, ale pričleňovať k zložitosti jej charakteru, hodného obdivu a prekutania. Prečo by nenazrel do hĺbok, odkiaľ čerpajú jej modré oči svoju všetečnosť, podfarbenú plamienkom vznetlivosti? Hľa, jej tvár, tak, ako ju má teraz zblízka pred sebou, vyvracia všetky domnienky o duševnej prázdnote alebo o hlúpej spochabenosti. Prichodila mu najvýrečnejším zrkadlom charakteru veľkomestského dievčaťa, ktoré od kolísky stvárňoval život tohto mesta. Áno, veď takto si vlastne predstavoval „veľkomestskú dámu“ — čo by sa dal zmiasť hlúpou pletkou s tým jej odhalením.
Mimovoľne ju pritiahol bližšie k sebe, hoci jej chcel len lepšie pozrieť do očú, a Jana akoby vytušila jeho úmysel, zdvihla priblíženú tvár, až sa jej strácali vlasy v úzadí a výrazná brada s jamkou vysunula sa dopredu v nebezpečnej blízkosti Tarabovho obličaja. Mihalnice sa trošičku privreli, akoby dosviedčali vzrušenie.
Tvár ustupovala a Taraba sa díval na výraznú červeň perí, na ktorých zdnuka objavil tenučký pásik ich prirodzenej farby. Hľa, akoby sa boli slabučko zachveli.
— Ako krásne tancujete, slečna Jana, — odvážil sa konečne Taraba a v jeho hlase zachvievala sa odvaha.
— Len Jana, všetci ma tak volajú, — odpovedala s neprirodzenou pomalosťou, na veľké prekvapenie Tarabovo, ktorý ešte od nej nepočul takej pomalej vety. Jej tvár ostávala stále trošičku vyvrátená, uhýnajúca sa v tempe anglického valčíka.
Taraba sa priam preľakol tejto odpovede. Hneď vytušil, čo mu našepkáva, ale napodiv, nezmohol sa na odpor.
— Máte rád anglický valčík? — spytovala sa ďalej, zakončiac otázku slabučkým pohmkávaním melódie.
Prikývol dva razy hlavou, ale hneď sa spamätal:
— Ale som slabý tanečník.
— Čo vám to prichodí na um, — strhla sa, — vy? Trúfalá skromnosť. — A zdvihla hlavu do normálnej polohy, prejaviac nesúhlas slabučkým zakabonením obličaja.
Taraba sa len pousmial, nespúšťajúc oči z jej tváre.
— Chodíte niekam tancovať? — spytovala sa zvedavo, pohodiac hlavou.
— Skoro nikde. Sem-tam po kaviarňach.
— S Gitou? — položila mu po chvíli otázku s takým nevinným pohľadom, akoby bola Margita prinajmenšom jeho žena.
— Dakedy, — odpovedal neprítomne, akoby sa bol hanbil.
— Gita je veľmi milá, — povedala prítulne, — mám ju naozaj rada.
Taraba sa zadivil tomuto tvrdeniu. Ako — rada? Tak prečo začínaš so mnou takéto divadlo, keď vieš...
— Vezmete ma dakedy so sebou? — spytovala sa prosebne.
