WERFEL, FRANZŠTYRIDSAŤ DNÍ MUSA DAGHU (MOJŽIŠOVEJ HORY)
(Die vierzig Tage des Musa Dagh)
Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava, 1951
preklad Ján Spevák
edícia Spoločnosť priateľov klasických kníh (79)
Predhovor
43.000 výtlačkov
beletria, román
420 s., slovenčina
hmotnosť: 460 g
tvrdá väzba
0,40 € stav: dobrý, bez prebalu *mipet2* in *belx*
0,40 € stav: dobrý, bez prebalu *zlaci*
0,40 € stav: dobrý, bez prebalu *zlaci*
0,40 € stav: dobrý, bez prebalu *zlaci*
Historický román nemeckého autora opisuje osudy malého arménskeho národa, žijúceho na území Turecka, ktorý chceli Turci začiatkom tohto storočia brutálne vyhubiť. Štyridsať dni sa hrdinsky bráni päťtisíc Arméncov na hore Musa Dagh proti presile zúrivých Turkov. Dielo je vysoko umelecké, plné objektívnosti a humanistického zápalu za osud mladého národa...
Ani mučenícka smrť Nazareta Čauša nepriniesla čakaných následkov. Zatiaľ sa nestalo nič. Iba smútok a trpké zúfalstvo ľudu dostaly výraz temer hmotnej výraznosti. Na pošmúrne horské mesto doľahla teraz aj ľudská temnota, ktorá dusila ako čierna hmla. Ale iba v marci daly dve udalosti vláde konečne príležitosť, aby uskutočnila svoje zámery. Prvá príležitosť bola výstrel z obloka. Žandársku patrolu, ktorá v mestskej štvrti Yeni Dunya kráčala okolo domu zavraždeného muchtara Čauša, ostreľovali z tohto domu a ľahko poranili. Miesto toho, aby vec náležite vyšetrili, vyhlásil kaimaksm iba toľko, že jeho život v Zeitune je ohrozený, a rozošlúc telegramy na všetky strany, odsťahoval sa do kasární mimo mesta. Aj toto konanie jasne charakterizovalo jeho osobnosť, ktorá sa skladala z hlúpostí a úzkostlivej túžby po pokoji. Súčasne dal na ochranu mohamedánskeho obyvateľstva vyzbrojiť občiansku „stráž“ čiže niekoľko narýchlo posháňaných darebákov, ktorí dostali zelenú pásku na rukáv a pušky do rúk. Dobrí tureckí občania, ktorí žili v Zeitune, prví sa postavili proti takejto ochrane, išli ku kaimakamovi a žiadali, aby túto stráž hneď zrušil. Nepomohlo to. Úrady sa neúprosne staraly o ich bezpečnosť. Občianska stráž zavdala konečne podnet k druhej udalosti, ktorá priniesla rozhodnutie. V malej verejnej záhrade v Novom meste, nazývanej Eski Boston, popoludní sa prechádzaly arménske ženy a dievčatá. Okolo krásnej studne v tieni starých platánov stálo niekoľko lavíc. Deti sa hraly pred studňou. Ženy sa rozprávaly, sediac s ručnou prácou na laviciach. Predavač šerbetu tisol svoj vozík v kruhu. Túto záhradu prepadli najotrhanejší členovia novej občianskej stráže. Funiaci chlapi sa vrhli na Arménky, začali ich drhnúť a trhať im šaty s tela. Lebo práve taká veľká túžba, ako vraždiť mužov tej prekliatej rasy, bola aj ich lačnost’ za ich ženami, týmito útlymi bytosťami s prekvitajúcimi perami a cudzími očami. Nárek a vreskot detí naplnil vzduch. Ale odrazu tu bola aj pomoc. Presila arménskych chlapov, ktorí, tušiac niečo nedobrého, prikradli sa za ochrancami mesta, zbila ich holými rukami, remeňmi a palicami do nemoty a vzala im, pravda, na vlastnú skazu, pušky a bodáky. Otvorená vzbura proti štátnej moci! Po odzbrojení pomocnej polície nebolo už treba hľadať podnet. Ešte toho istého večera vydal kajmakam soznam, kde boli po mene uvedení všetci občania, ktorých obecná rada mala sama dodať úradu. V zúrivom rozhorčení sa postihnutí chlapi sišli, slávnostne sa sprisahali a opevnili sa v starom tekkehu, opustenom dervišskom a pútnickom kláštore, vzdialenom pol hodiny na východ od mesta. Keď sa to roznieslo, sostúpila s Aly Kaje a iných miest blízkeho pohoria čiastka zbehov a spojila sa s utečencami. V malej pevnosti bolo vedno asi sto chlapov.
Marašský mutesarif a vládni pohlavári v Stambule dosiahli cieľ svojich túžob. Čas drobných provokácií bol preč a efektná vzbura bola v plnom kvete. Teraz nemohli neutrálni a spojeneckí konzuli nevidieť arménske výčiny. Už o dva dni po tom prišla do Zeitunu vojenská pomoc, zatiaľ dve stotiny regulárnej pechoty. Juss-baši, veliaci major, začal hneď obliehanie. Ale či už bol skutočný hrdina, alebo iba hlupák, keď nekrytý a sediac vztýčený na koni cválal na čele oddielu ku kláštoru, aby pevnosť naskutku dobyl, zastrelili ho spolu so šiestimi vojakmi. To bolo naozaj viac, než si môže človek želať. Hrdinskú smrť majora slávnostne vyhlásili vo všetkých mestách ríše za hlaholu trúb a bubnov. Ittihad horúčkovito pracoval, aby sa výkrikom roztrpčenia dostalo pravého dôrazu. Neminulo ani pol týždňa a Zeitun sa premenil na vojenský tábor. Vojenská sila štyroch práporov a dvoch baterií mala premôcť hŕstku zúfalcov a zbehov. A to v čase, keď Džemal paša potreboval každého chlapa a každý kanón pre svoju štvrtú armádu. Navzdory veľkej vojenskej presile poslali do kláštora parlamentára, aby stratených vyzval ku kapitulácii. Dostalo sa mu antickej odpovede:
„Keď už musíme zomrieť, umrieme radšej v boji.“
Najväčším prekvapením však bolo, že nemuseli zomrieť. Lebo sotva delostrelectvo vystrelilo proti kláštor-
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Bolo vidieť na jeho rozmyslenej ruke, ako čoraz váhavejšie žgrlí touto drahocennou zemou.
