PROCHÁZKA, JANJA A JULINA A KONIEC VEĽKEJ VOJNY
(Ať žije republika)
Mladé letá, Bratislava, 1968
edícia Klub mladých čitateľov
preklad Viera Kuželová, Dušan Kužel
ilustrácie Jiří Trnka
1. vydanie, 4.000 výtlačkov
beletria, román, knihy pre deti,
228 s., slovenčina
hmotnosť: 453 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch pomačkaný
0,90 €
*mipet2* (in *X02*)
Tri dramatické aprílove dni roku 1945, v ktorých sa mažú a prepisujú nielen nápisy, ale aj životopisy a z kolaborantov sa náhle stávajú vlastenci. Príbeh z moravského vidieka videný detskými očami. Dievča Julina nie je žiadny anjelik a tiež preto rozpráva o udalostiach z konca vojny s bezprostrednou priamočiarosťou. Bojuje o uznanie a rovnoprávnosť v chlapčenskej svorke, ktorá ju odsudzuje do úlohy večného outsidera, ale zároveň ju tak mení v nepoddajného osamelého rebela. Autorovo umenie portrétu, básnickej skratky, zmysel pre drámu i humor vytvára obraz českého charakteru (s podobnou drásavou nejednoznačnosťou ako Škvoreckého Zbabělci) a vďaka štýlotvornému majstrovstvu Jana Procházku je to próza aj dnes uhrančivá.
KAPITOLA DRUHÁ
Plechový príklop svetlíka som nadvihol s najväčšou opatrnosťou. Pri úteku je najdôležitejšie správať sa ticho. Otec mal neobyčajne vyvinutý sluch. Ruky som už mal nad strechou. Nebo bolo modré ako mamina zástera. Lietadlo bude hore možno až do smrti.
Vysuniem veko až dohora, až je k streche kolmo, vytiahnem polovicu tela nad otvor. Škridly sú na slnku ohnivočervené, nové, strecha nášho domu bola vždy v poriadku. Jednou rukou sa opieram o strechu, nohami vnútri o hrady. Veko až teraz položím na krytinu. Veľmi pomaly, bez akéhokoľvek šramotu. Nepočul ma. Neutekám tadiaľto po prvý raz, vždy opúšťam dom so strachom. Odfúknem si vlasy, trochu mi padajú do očí. Už sa môžem vzoprieť oboma rukami; som hore. Presvedčím sa, či mi pri tej akrobacii nevypadla tabatierka. Nahmatám ju. Rovnako opatrný je proces zatvárania svetlíka. A vyzuť sandále. Odjakživa som na streche držal sandále za remienky v zuboch. Aby som mal voľné obe ruky. Strechy sa preliezajú štvornožky. Mačacou chôdzou na dlaniach, podošvami sa dotýkam krytiny. Tably škridlíc mám blízko pred tvárou, cítim, aké sú rozpálené od slnka. Len ich nepoškodiť, praskajú ako výstrely. Dodnes by som vedel aj poslepiačky, kde je strecha najnižšie nad prístavkom. Kde sa musím rukami pevne zachytiť za cementový okraj, bruchom, celým telom skĺznuť po omietke, nohy nechať natiahnuté, hmatať špičkami, došliapnuť na rímsu širokú sotva ako dlaň, otočiť sa na mieste a zase ísť tesne pozdĺž múru. Až na spodnú striešku. Tam som vždy chvíľu stál a oddychoval. Sem už vidno aj zo susedného dvora.
Je tam vlčiak. Pozoruje ma, nebreše, nezačne dorážať, ani keď zoskočím. Vycvičil som ho. Bol to chápavý pes, neprekvapili ho situácie, v ktorých som sa z Času na čas ocitol. Aj teraz beží ticho za mnou až do záhrady. Cez ríbezľové kríky k doštenému plotu, presne k tomu miestu, kde je uvoľnená jedna latka. Prekĺznem a vrátim ju presne na pôvodné miesto. Ešte prepchám cez škáru ruku, siahnem vlčiakovi na vlhký konček čumáka, poškrabkám ho prstami pomedzi oči. Zavrie viečka, vyplazí jazyk, oblizuje mi zápästie.
„Ahoj,” poviem mu. „Prežeň sliepky! Prežeň ich, potvory! Kššš!” A potom som šprintoval na pľac. Sandále mám stále v rukách. Plieskam nohami po zamatovom prachu, ktorý už nikde a nikdy nebol taký ako na ceste v mojom detstve. Na ceste bolo roztrúsené postrácané seno a steblá slamy, nad vyjazdené koľaje sa nakláňal krík, vbehla doň mačka. A ležal tam aj ploský balvan, cez ktorý sa odjakživa skákalo a keď som preskočil, vždy sa mi zdalo, že to bol ohromný skok. Zohnem sa po skalku; tam, kam som doskočil, spravím v íle čiaru. Mám tu plno svojich znamienok. Sandále si obúvam až na pľaci. Tam aj zazriem pod múrikom chalanov. Je tam Čumát, Kadera, Rez. Aj Jožko. A Vašák. Robím sa, že ich nevidím. Možno by som ich aj obišiel, ale oni sa pod múrikom schovávajú, vypiskujú smerom k Niklíkovcom. Zabudnem na tabatierku.
„Ahoj, Jožko,” poviem. V sanitnej vzdialenosti. Čumáta, Kaderu, Reza nevidím. Somárov nevidím. Ani Vašáka.
Jožko ma nevidí. Čakal som, že Čumát zodvihne skalu a hodí, nič iného nevie.
Skalu pokojne odkopnem sandálom.
„Strať sa domov, Pinďo!” povie. „Rozbil si si hubu?”
„Hádam ty,” tajím.
Stojím na mieste.
Opäť vypiskovanie.
Teraz vyletí z brány Niklíkov otec.
„Smradi mizerní, pakujte sa, lebo vám ukážem! Rudo nemá čas. Už aby vás tu nebolo, indiáni!”
Starý Niklík celý život len kričal. Na kone, na ženu, na Ruda;
