CHUDOBA, ANDREJKDE PIJÚ DÚHY
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1987
edícia Klenoty (68)
doslov Viliam Marčok
ilustrácie Agneša Bakardžieva-Hložníková
prebal Emil Bačík, Agneša Bakardžieva-Hložníková
2. vydanie, 2.500 výtlačkov
beletria, novela
252 s., slovenčina
hmotnosť: 230 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
PREDANÉ
*mipet2* in **O1**
Zbierka poviedok, o ktorých možno povedať, že sú to širšie komponované básne v próze, tematicky zakotvené v krajine na rozhraní južného a stredného Slovenska...
Ustarostená tvár striehla na každé slovo.
— A čo?
— Ale ... také somárčiny.
Matka hľadela za žandármi.
— Ktovie, či naozaj ušiel s tým Tomášom.
Otec povedal tvrdo:
— Veď sa on vráti, keď nebude mať čo žrať.
Potom nastali jednotvárne dni, boli dlhé a hluché ako prasknuté zvony, z ktorých vypadlo srdce. Leto sa minulo, čo bolo na koreni, ležalo v stodolách. Na poliach sa ježili strniská, kvitol čistec, dedinskí chlapci pásli na poliach kravy. Rozkladali ohne. Brúsili po voľnom okolí, zhľadúvali vodnicu, zemiaky a kukuricu. Ležiavali vôkol ohňa, opekali kukuricu, škriepili sa a fajčili horké cigarety z hlohového lístia. Boli to všetko dvanásť-trinásťroční chlapci okrem Vinca-maznáka. Vinco mal už pomaly na šestnásty, ale pridŕžal sa mladších. Bol trochu ťažkopádny, ale sily mal ako junec, a tak jeho slovo bolo vždy navrchu. Zvyčajne hovorievali o vojne, lámali si jazyky na menách miest, ktoré vyčítali v novinách.
Ech, Toledo, ech, Guadalajara, ech, Guadalquivir . ..
V našich ušiach to znelo ako spev cudzokrajných vtákov. Večer som sa motal po poli, hľadel som na oblaky. Boli to trojsťažníky s vetrilami a ja som na nich plával do krajiny, kde je spravodlivosť, kde sú samí dobrí ľudia a na každej stráni strom s dozretými pomarančmi. Ach . . . milý čas snívania v tráve, rojčenia o vzdialených svetoch, čas nepokoja, odchádzania a lúčenia ...
Tomáš bol hrdina našich rozprávok, oňho sme bojovali, kvôli nemu sme sa škriepili.
— Ak chceš vedieť, je kanonier... vieš! Strieľa z takých kanónov, ako boli na obrázku v novinách.
— Čo ty vieš, čo sú kanóny. To sú pätnástky. Môj otec boli cez vojnu pri nich.
My sme s údivom pozreli na Vinca a úctivo sme šepkali:
— Pätnástky ...
Vincov protivník sa nedal:
— To neboli pätnástky. To boli väčšie.
Vinco ironicky odpľul do ohňa.
— Co ty vieš, ty maml’as. Vieš, aké tie majú rúry?
Všetky oči viseli na ňom.
— Ako chlap v páse.
Zhíkli sme:
— Hííí...
Pomysleli sme si, že väčších kanónov už ani nieto.
— Vieš, aké tie majú hilzne?
Roztiahol svoje medvedie ručiská, ako mu len stačili. Opäť sme zhíkli a Vincov protivník už ani nemukol.
— A vieš, ako ďaleko tie nesú?
Pozrel sa do slnečnej diaľavy a zakosil rukou.
— Ostrihomskú baziliku by odtiaľto trafili ako nič.
Jeho vystreté ručisko nás priam hypnotizovalo.
Premýšľali sme o tom, ako len môžu ľudia urobiť
