CHUDOBA, ANDREJ - KDE PIJÚ DÚHY

CHUDOBA, ANDREJ

KDE PIJÚ DÚHY

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1987
edícia Klenoty (68)
doslov Viliam Marčok
ilustrácie Agneša Bakardžieva-Hložníková
prebal Emil Bačík, Agneša Bakardžieva-Hložníková
2. vydanie, 2.500 výtlačkov

beletria, novela
252 s., slovenčina
hmotnosť: 230 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*mipet2* in **O1**

Zbierka poviedok, o ktorých možno povedať, že sú to širšie komponované básne v próze, tematicky zakotvené v krajine na rozhraní južného a stredného Slovenska...

Ustarostená tvár striehla na každé slovo.

— A čo?

— Ale ... také somárčiny.

Matka hľadela za žandármi.

— Ktovie, či naozaj ušiel s tým Tomášom.

Otec povedal tvrdo:

— Veď sa on vráti, keď nebude mať čo žrať.

Potom nastali jednotvárne dni, boli dlhé a hluché ako prasknuté zvony, z ktorých vypadlo srdce. Leto sa minulo, čo bolo na koreni, ležalo v stodolách. Na poliach sa ježili strniská, kvitol čistec, dedinskí chlapci pásli na poliach kravy. Rozkladali ohne. Brúsili po voľnom okolí, zhľadúvali vodnicu, zemiaky a kukuricu. Ležiavali vôkol ohňa, opekali kukuricu, škriepili sa a fajčili horké cigarety z hlohového lístia. Boli to všetko dvanásť-trinásťroční chlapci okrem Vinca-maznáka. Vinco mal už pomaly na šestnásty, ale pridŕžal sa mladších. Bol trochu ťažkopádny, ale sily mal ako junec, a tak jeho slovo bolo vždy navrchu. Zvyčajne hovorievali o vojne, lámali si jazyky na menách miest, ktoré vyčítali v novinách.

Ech, Toledo, ech, Guadalajara, ech, Guadalquivir . ..

V našich ušiach to znelo ako spev cudzokrajných vtákov. Večer som sa motal po poli, hľadel som na oblaky. Boli to trojsťažníky s vetrilami a ja som na nich plával do krajiny, kde je spravodlivosť, kde sú samí dobrí ľudia a na každej stráni strom s dozretými pomarančmi. Ach . . . milý čas snívania v tráve, rojčenia o vzdialených svetoch, čas nepokoja, odchádzania a lúčenia ...

Tomáš bol hrdina našich rozprávok, oňho sme bojovali, kvôli nemu sme sa škriepili.

— Ak chceš vedieť, je kanonier... vieš! Strieľa z takých kanónov, ako boli na obrázku v novinách.

— Čo ty vieš, čo sú kanóny. To sú pätnástky. Môj otec boli cez vojnu pri nich.

My sme s údivom pozreli na Vinca a úctivo sme šepkali:

— Pätnástky ...

Vincov protivník sa nedal:

— To neboli pätnástky. To boli väčšie.

Vinco ironicky odpľul do ohňa.

— Co ty vieš, ty maml’as. Vieš, aké tie majú rúry?

Všetky oči viseli na ňom.

— Ako chlap v páse.

Zhíkli sme:

— Hííí...

Pomysleli sme si, že väčších kanónov už ani nieto.

— Vieš, aké tie majú hilzne?

Roztiahol svoje medvedie ručiská, ako mu len stačili. Opäť sme zhíkli a Vincov protivník už ani nemukol.

— A vieš, ako ďaleko tie nesú?

Pozrel sa do slnečnej diaľavy a zakosil rukou.

— Ostrihomskú baziliku by odtiaľto trafili ako nič.

Jeho vystreté ručisko nás priam hypnotizovalo.

Premýšľali sme o tom, ako len môžu ľudia urobiť