LÁSZLOVÁ, KARINZHUBNÉ ILÚZIE
Osveta, Martin, 1987
obálka Ján Vrabec
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
beletria, román
152 s., slovenčina
hmotnosť: 151 g
mäkká väzba
0,50 € stav: dobrý *mipet2*bels*
0,50 € stav: dobrý *priva2*bels*
V tejto knihe môžete sledovať životné príbehy zajatcov „zhubných ilúzií", tých, čo podľahli alkoholu a drogám. Namysleli si, že si nimi vyriešia väčšie či menšie životné problémy. Spočiatku sa im to darilo. Čoskoro však mohli pobadať, že problémy sa zauzľujú, zväčšujú, prehlbujú - a oni sa stávajú otrokmi alkoholu alebo drogy. A to je ešte ten lepší prípad, ak si uvedomia, čo sa s nimi deje. Tragédiou je, ak už nie sú schopní uvedomiť si to. A pritom im však môžu pomôcť tí ostatní, podať im pomocnú ruku - a už nikdy tú ruku neodtiahnuť. Lebo inak budú narkomani stratení. Na škodu každého z nás, nielen ich.
TRHAVÁ BOLESŤ MI NAPĹŇALA HLAVU. PREhltol som tabletu alnagonu, ktorú mi dala Katka, a trpezlivo som čakal, kým začne účinkovať. Rád by som si bol pospal, ale nemohol som sa odhodlať, aby som to vyslovil. Sedel som ochabnutý, s privretými očami. Hlava začala klesať a myseľ na chvíľku znehybnela. Možno som zadriemal.
Keď som sa prebral, okolo mňa sa vlnili hlasy a zadymené
ovzdušie. Jozef fajčil cigaretu za cigaretou. Všimol som si, že prsty mal zažlknuté od nikotínu. Eme sa to zrejme nepáčilo a neodpustila si poznámku o škodlivosti fajčenia. A keď sa robil hluchým, pokračovala zvýšeným hlasom:
- Počuj! Ty si taký náruživý fajčiar ako admirál Raleigh, ktorý vraj aj na popravisku mal fajku v ústach. Koľko cigariet vyfajčíš za deň?
— Štyridsať, — odvetil nevrlo, — Tvojej žene to neprekáža?
— Tá sa do mňa nestará.
— Správna žena, — ohlásil sa Stano.
— Neviem, neviem... Tuším, že nad ním zlomila palicu.
— Aspoň ho už nebije, — poznamenal Pavel.
— Nikdy sa ma nedotkla ani krivým pohľadom. Má na pamäti múdry výrok, ktorý kedysi počula v rozhlase... Ženy, šetrite si mužov, aby ste mali s kým bojovať o emancipáciu.
— Musím to povedať mojej žene, aby mi toľko neobhrýzala uši, — povedal Stano.
— Vysvetli mi, ako mohla vzbudiť tvoj záujem, keď je taká hryzavá? — pohodil mu Jozef.
— Láska nehnevaná nie je milovaná, — odvetil vyhýbavo.
— Uši ti obhrýza pre pijatiku, však? — spola sa pýtala a spola tvrdila Blanka. - Ozaj, prečo si si ty tak obľúbil pohárik?
— Lebo mi pomáhal zabudnúť, že ma zhodili z podstavca.
— Ty môj... zaznaný génius, — vyriekla Ema.
— To som už dlho nepočul. Ďakujem za uznanie... No nešlo by to bez tej irónie aspoň teraz, anjelik? Ja som iba urazený, odstrčený človek, ktorý nevie poklonkovať a pritakať hlúpemu veličenstvu.
— A kto je to veličenstvo?
— Nechápem, Blanka, prečo ťa to tak zaujíma?
— Keď sme sa škriepili, povedal si, že človek zostáva človekom, kým si kladie otázky.
— Dočkaj času ako hus klasu.
— Hovoríš so mnou ako s malým dievčatkom a práve teraz, keď som si opravila mienku o tebe.
— Ak ti dobre rozumiem, doteraz si mnou pohŕdala a odteraz ma zbožňuješ. Tak sa napime na našu lásku!
Zatiaľ sa Ema, ktorá nezaprela v sebe učiteľku, pokúšala presvedčiť Jozefa, že mu hrozí rakovina, ak bude toľko fajčiť. Mávol rukou na znak ľahostajnosti a obrátil sa k Stanovi, štrngol si s ním a zaželal mu zaslúžené uznanie v práci. Vraj pozná jeho realizované projekty a robia mu česť.
Usúdil som, že v Jozefovom vzťahu k Eme nastal obrat. Dozaista preto, že pri večeri mu dala po nose. Neviem, či to urobil jej naprotiveň alebo v pokuse začať nejaký rozhovor, ktorý by nás zblížil, gestom ma ponúkol, aby som si zafajčil. Odmietol som nielen preto, že ma bolela hlava, ale ma aj prepadla myšlienka, že tým by som mu len hral do karát. Zapálil si od dohárajúcej cigarety novú a tak prudko potiahol dym do pľúc, že sa rozkašlal. Ema sa škodoradostne pousmiala.
— Vidíš, už ťa to pricviklo. Chudáčik, naozaj mi ťa je ľúto. Len sa, preboha, nezadus. Chcem počuť tvoj príbeh.
Na mäsitú tvár mu namosúrenosť vyrazila hlboké vrásky, ale nepovedal nič, aby sa nedal uniesť srdom. Až po chvíľke pod nátlakom ostatných sa rozvravel, lenže nie o sebe. Ema zaprotestovala. Nechcela nič počuť o kriminalite mladistvých. Ale Milan, ktorý istý čas pracoval v nápravnovýchovnom ústave pre mládež, tvrdo poznamenal:
— To by ťa malo zaujímať. Si predsa pedagogička.
— Práve preto ma netreba poúčať o tom, že mravné ohrozenie mládeže sa začína záškoláctvom. Všetko je to zložitejšie, než sa zdá. Viem, čo je vo veci. Aby deti nechodili poza školu, na to nestačí výchovný vplyv učiteľa. Dieťa predovšetkým potrebuje súlad v rodine a ten je podmienený súladom v spoločnosti. Debatovať o tom, že nesúlad je dnes prejavom života celej spoločnosti, je nosiť sovu do Atén.
— Ale mňa to zaujíma, — povedala Lenka. — A Jozef má právo hovoriť, o čom chce. Notabene...
— To právo mu neupieram. No keďže sme začali hru na telo, nech sa drží pravidiel a neodbieha...
Stíchla v polvete, lebo všetci dali hlasne najavo, že sú na
