SVITANIEAntológia rukopisnej poézie levočských študentov 1832/1839
Tatran, Bratislava, 1978
edícia Pamäti a dokumenty (37)
zostavil Edmund Hleba
prebal Miroslav Cipár
ilustrácie Miroslav Cipár
1. vydanie, 1.000 výtlačkov
61-935-78
poézia, literatúra slovenská, antológia,
168 s., slovenčina
hmotnosť: 255 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch ošúchaný
7,00 €
*bib17*bels*H-bar-RR*
Rukopisný zborník poézie študentov levočského lýcea, dosiaľ širšej kultúrnej verejnosti neznámy a neprístupný, ktorý tvorí túto antológiu, vznikol v priebehu rokov 1832 až 1839. Jeho autori od prvých začiatkov sa venujú básnickej tvorbe a vzdelávajú sa v materinskom jazyku, ktorým v tom čase bola ešte bibličtina, i v iných jazykoch a národnom speve. Ich všestranná činnosť, ktorá sa postupne kryštalizuje, je naozaj priekopnícka. Pripravujú ňou pôdu štúrovcom, ktorí po nútenom odchode z Bratislavy našli svoj druhý domov v Levoči.
No kritériom pre mieru hodnôt ich poézie nebol ešte život plný protirečení a zápasov ako neskôr v epoche štúrovskej. Školili sa na klasicistických vzoroch a ich poézia vyúsťuje do idylického zmieru, hoci v nej bolo nemálo búrlivého vzruchu, apoteóz slnka i rána, ba aj vône lúk a pasienkov i osobného žiaľu a trpkosti s vidinami opätovanej či zavrhnutej lásky. Pravda, na pozadí týchto subjektívnych postojov, sú v nej aj hodnoty, ktoré neskôr dominujú v poézii štúrovcov. Tatry a slovanstvo, rodný kraj a slovenská vlasť i jej „slávska” reč nie sú len chimérické predstavy nostalgického snenia, ale už tušená a prebúdzajúca sa sila, čo zhmotní a uzemní štúrovské ideály pre potreby každodenného života slovenského pospolitého ľudu.
Uverejnením prvého výberu z rukopisnej poézie levočských študentov sprístupňujeme čitateľskej verejnosti významný dokument ideovo-estetickej orientácie predštúrovského básnického obdobia. Skromný básnický odkaz adeptov poézie, ktorá je živou súčasťou nášho literárneho vývinu v prvej polovici 19. storočia, je malým, ale cenným obohatením doterajších literárnohistorických poznatkov o kultúrnej Levoči. Veď ide o poéziu, ktorá v mnohých ukazovateľoch je úsvitom nových čias, predzvesťou veľkých udalostí v našom politickom i národnom živote.
PROMĚNY A MOUDROST
Kdež pevný hrad v důstojné jasnosti
nadutě poslouchal morský jek,
kdež pyšné veže v modré slávnosti
vysmívali pluků dráždny vztek:
tam ihle! již na skalném chluma čele,
černých sloupů zboreniště stele,
nad nimiž šedivých mraků zbor,
někdy v němém mraze — vedí spor.
Tam, kdež kolem trůna královského,
jenž se v stkvostném Indův zlate skvěl,
skladný hlas trub plesu triumfského
k zafirovému blankytu vrel nyní
měky větřík balsámovou strasuje korist
a tmu hrobovou ohvězduje jem půlnočný sních
a horký žel šepce jeho dmých.
Tam hle! nad zrcadlem stříbrochvělý,
v tichém dechu pluje perná loď,
než na zvor táhnou outokem vrelým
počerné mhy, trne zeme plod.
Aj! dne sehnana mračna svým stroutím
vykreší jiskru lítým strasknoutím,
když křivolaký vynikne blesk
a stroskoce lodi jeho tresk.
Ach! již visí vesel pozbaven
na pošmurné vlne její bok,
jest placht, provazu a kotvy zbaven,
již jej zhltne okeána tok;
než stopami vzejda ružovými
dúha se hned zardí nad stkvělými
perlami kryštalojasných pěn,
ambrou dmýcha každý lůky kmen.
Takto mizí nádhernost a zlatý
vadne květ, jak amarantův raj,
vypráhne potůček řeřabatý
jenž bloudil labyrintem prez háj.
Dnes mé rty nebeský nektar sladí
dnes šerých myrtů vonný stín chladí,
zítra horkého kalicha jed,
zítra mrakotného hroba led.
S člunem mého života tak zmítá
rudokrídlych živlů hlučný vztek,
takto trhá zvazky bouře líta
na lazurném zvori berlí věk.
Jen zásluha, moudrost trvá večne,
jen tech bobek chveje nekonečne,
jejích žídlo nevyčerpá čas,
je občerství planoucí vdech zas.
Ty buď, ó! ty buď i má vůdkyně
ty mne říď prespanilá Gracie!
nech mne souhlas z tvých rtů smácích kyne,
Vzbuď, ó! vzbuď ve mne MOUDROST, SOFIE!
Jozef Szilvágyi 1834
