OVČINNIKOV, VSEVOLODSMRTIACI POPOL
(Goriačij pepel - Chronika tajnoj gonki za obladanije atomnym oružiem)
Obzor, Bratislava, 1986
edícia Jantár
preklad Juraj Klaučo
prebal Tibor Hrabovský, Ivan Šimek
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
65-026-86
história, II. svetová vojna,
144 s., 16 s. čb fot., slovenčina
hmotnosť: 275 g
tvrdá väzba sprebalom
stav: veľmi dobrý
0,80 €
*zukol5* in *parap*
Sovietsky spisovateľ a novinár Vs. Ovčinnikov, známy našim čitateľom napr. ako autor nevšedného a sviežeho cestopisu Moje objavovanie Anglicka, zvolil si v knihe Smrtiaci popol výsostne aktuálnu tému: dramatické udalosti okolo vzniku a prvého použitia atómovej bomby.
V predvečer druhej svetovej vojny bol atómový výskum vo viacerých krajinách v takom štádiu, že odborníci mali oprávnené obavy, aby atómovú zbraň ako prvé nevyrobilo a nepoužilo nacistické Nemecko. Preto vedci na čele s Albertom Einsteinom naliehajú na Roosevelta, aby sa urýchlene vytvorili podmienky na výrobu atómovej bomby v USA. Lenže už roku 1944 sa ukazovalo, že Nemci do konca vojny nebudú schopní zostrojiť bombu - okrem iného aj vďaka protinacistickému postoju vedúcich svetových fyzikov. Pôvodný cieľ - pomocou bomby poraziť fašistické štáty - sa stal zbytočný. Napriek tomu americký prezident Truman dal príkaz zhodiť bomby na Hirošimu a Nagasaki - tesne pred Postupimskou konferenciou ako zastrašovací „argument“ proti doterajšiemu spojencovi Sovietskemu zväzu. Ba v tajných listinách Pentagonu sa už nachádzal zoznam dvadsiatich plánovaných cieľov, dvadsiatich sovietskych veľkomiest, na ktoré sa mali zhodiť atómové bomby v pripravovanej tretej svetovej vojne. Iba rastúci odpor svetovej verejnosti, ako aj skutočnosť, že Sovietsky zväz s heroickým vypätím prekvapujúco rýchlo vyrovnal náskok USA vo výrobe atómových (a potom aj vodíkových) bômb, zabránili, že sa svet krátko po druhej svetovej vojne nestal dejiskom ešte hroznejšej katastrofy.
Na kamennom náhrobku v hirošimskom Parku mieru je vytesaný nápis: „Odpočívajte v pokoji, už sa to nebude opakovať! “...
DVANÁSTA KAPITOLA Dvadsať cieľov
Dňa 25. októbra 1945 prezident Truman vyhlásil „dvanásť morálnych princípov“, ktoré vraj tvoria základy zahraničnej politiky Spojených štátov v povojnovom svete. Prvý bod tohto vyhlásenia hlásal: „Neusilujeme ani o teritoriálnu expanziu, ani o egoistické zvýhodnenia. Nemáme agresívne plány voči dajakému štátu, či už je veľký alebo malý. “
V tom čase sa v štáte New Mexico začalo s výstavbou závodu pre hromadnú výrobu atómových bômb. Do Spojených štátov prichádzali stále nové a nové skupiny nemeckých inžinierov a technikov. Vedúce koncerny vojensko-priemyselného komplexu USA sa ponáhľali zmocniť sa technických vymožeností nacistického wehrmachtu a luftwaffe. Americkí výrobcovia bojovej techniky sa najviac zaujímali o bývalých pracovníkov výskumných zariadení hitlerovského ministerstva letectva.
Dňa 3. novembra 1945 - ani nie o tri mesiace po zničení Hirošimy a dva mesiace po kapitulácii Japonska - na rokovanie Výboru náčelníkov štábov USA predložili správu číslo 329 od Spojeného výzvedného výboru. Jej prvý bod znel: „Vybrať asi dvadsať najdôležitejších cieľov vhodných pre strategické bombardovanie v ZSSR a na území, ktoré ZSSR kontroluje. “
Pri voľbe cieľov sa odporúčalo brať do úvahy možnosti novej zbrane, to jest mať na pamäti priestor efektívneho vyradenia oblastí s vysokou koncentráciou materiálnych objektov i živej sily. V správe sa cynicky konštatovalo, že použitie atómovej bomby proti poľným armádam a proti transportnej sieti by nebolo racionálne.
„Dvadsať najvhodnejších cieľov pre atómové bomby, “ hovorí sa v správe, „predstavuje industriálne centrá, v ktorých je sústredených veľa vedeckovýskumných ustanovizní, špecializovaných priemyselných podnikov, jadro štátneho aparátu. Takýto výber zabezpečí maximálne využitie možností atómovej zbrane.“
V zozname vybraných cieľov figurovali: Moskva, Leningrad, Gorkij, Kujbyšev, Sverdlovsk, Novosibirsk, Omsk, Saratov, Kazan, Baku, Taškent, Čeľabinsk, Nižnyj Tagil, Magnitogorsk, Perm, Tbilisi, Novokuzneck, Groznyj, Irkutsk, Jaroslavľ.
Dňa 3. decembra Spojený výzvedný výbor predložil správu č. 329/1, kde predložený plán bol spresnený a doplnený. Predpokladalo sa, že spolu so Spojenými štátmi sa na napadnutí Sovietskeho zväzu zúčastní aj Spojené kráľovstvo, takže na bombardovanie ZSSR sa môžu využiť aj letecké základne na území Anglicka a jeho zámorských kolónií.
„Sovietsky zväz, “ konštatovali autori správy, „v najbližšej budúcnosti nemôže zaútočiť na kontinentálne Spojené štáty. Sovietske zámorské operácie sú prakticky vylúčené, pretože ZSSR nemá významnú vojensko-námornú flotilu. Na to, aby Sovietsky zväz mohol pôsobiť proti Spojeným štátom, potreboval by presunúť svoje vojská štyritisíc míľ a bojovať s protivníkom, ktorý disponuje mocným vojenským námorným loďstvom, silným letectvom a desaťnásobnou prevahou vo výrobe ocele. “
Podľa mienky washingtonských stratégov nastala najvhodnejšia chvíľa na vierolomný úder proti včerajšiemu spojencovi. Sovietsky zväz zaplatil za víťazstvo dvadsiatimi miliónmi ľudských životov. Straty Spojených štátov v druhej svetovej vojne predstavovali štyristotisíc ľudí.
Hitlerovci zničili 1710 sovietskych miest, vyradili z prevádzky 32 000 priemyselných podnikov. Na územie Spojených štátov nedopadla ani jediná nepriateľská bomba. Priemyselný potenciál USA nielenže neutrpel, ale nesmieme vzrástol vďaka vojenským objednávkam. Koncom vojny na USA pripadli takmer dve tretiny svetovej priemyslovej produkcie, a pritom polovica vytavenej ocele. Tri štvrtiny svetovej zásoby zlata boli sústredené v amerických bankách.
