SALTEN, FELIXMLADOSŤ VEVERIČKY PERRI
Tranoscius, Liptovský Sv. Mikuláš, 1947
preklad Ada Kuzmány - Bruothová
ilustrácie Hanuš Bertle
prebal Hanuš Bertle
1. vydanie, 3.200 výtlačkov
beletria, román, knihy pre deti, literatúra rakúska
180 s., slovenčina
hmotnosť: 280 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
9,00 €
*bib17*belx-aut* in *H-bar-FL*
Felix Salten, milovník hory a zvierat, autor nejednej pútavej knihy o zvieratách, umrel roku 1945 vo Švajčiarsku ako rakúsky exulant. V jeho dielach zračí sa láska k prírode a zvieratám, ktorou vedel prebudiť cit človeka a priblížiť ho k nim. Kto čítal jeho svetoznáme dielo Bambi, siahne s radosťou po tejto ďalšej Saltenovej knihe, predchnutej toľkou nehou, životnou múdrosťou a opravdovosťou. Nie je to len príbeh veveričky, ktorý tu prežívame, povstáva tu pred nami hora, čarovná, plná tajomstva a radostného života. Salten líči nám v tejto knihe sám život, a zúčastňujúc sa radostí a strastí veveričky, prežívame svoju vlastnú mladosť, s jej očakávaním, úzkosťami, detskou rozpustilosťou a všetkými ostatnými problémami. Kniha sbližuje nás so všetkými tvormi, bývajúcimi v hore, nadovšetko však s malou Perri, týmto drobným stvorením, ktorého každý pohyb je stelesnený pôvab. Jej duša nepozná faloš a zlobu. Kto prečítal túto strhujúcu knihu, nebude môcť vidieť veveričku mihnúť sa pomedzi vrcholce, aby si nepomyslel: "Perri! Poznám ťa! “ a spomenie si pritom s vdačnosťou na Felixa Saltena, ktorý nás touto knihou tak skvele obdaroval.
Tu sa zastenanie opäť ozvalo. Celkom blízko. Výrazne, príšerne, hrozivo a pritom lenivo.
Perrino srdce prudko bilo. Triasla sa, ani nie tak strachom, ako zvláštnym vzrušením.
Keď však stonanie zatíchlo, spala a spala tuho. Obvyklá sovia pieseň ju nevyrušovala. Cítila sa v bezpeke a bolo príjemne v útulnom hniezde.
Občas si spomenula na matku, ktorá bývala teraz inde.
Musí zajtra Porrovi rozprávať o onom vzrušujúcom zvuku.
Vzduch bol čistý ako kryštál; keď sa nehýbal, vyžiaroval príjemné teplo. Ale sebemenší vánok vyvolal ostrý chlad. Táto zmena teploty dodávala veveričkám povzbudzujúcej sviežosti. Maly výbornú náladu. Chýbalo však bohatstvo potravy. Mohly byť, pravda, bez starosti, veď ani netušily, čo sú starosti. Nachádzaly zatiaľ ešte dostatok žaluďov, bukvíc, lieskovcov a šušiek. V podvedomí žilo v nich však tušenie o nastávajúcej tvŕdzi. Vrcholce boly čoraz priezračnejšie a zvýšené nebezpečenstvo tlmilo im trochu veselosť.
Predovšetkým pridržiavaly sa častejšie než predtým kmeňov stromov, poskakovaly obvyklým spôsobom len na najhrubších konároch, presne si rozmyslely každý skok s jedného stromu na druhý a vôbec sa už nesprávaly tak bezstarostne, ako inokedy.
Nevedely samy, prečo tak robily.
Mnoho vtákov odletelo.
Vrany sa dostavily vo veľkých kŕdľoch. Zato nebolo vidno červienky, drozdov a i niektorí iní operení priatelia chýbali.
Straka rozprávala o ďalekých, ďalekých letoch týchto vtákov. Rozprávka znela zmotane, lebo straka ani cudzie kraje, ani more nikdy nevidela, a tak Perri a Porro načúvali bez opravdovej pozornosti. Jedno vyrozumeli, jednu skúsenosť už mali: že jestvovaly poniektoré zvláštne veci, ktoré bolo treba brat len tak, aké boly, ale ktoré sa nedaly vysvetliť, ani pochopiť. Preto ani ďalej o nich nerozmýšľali.
Boli zvedaví; často sa čudovali, ale s tým sa aj uspokojili.
Proste sa vpravili i do toho, že sa krásna, rovnomerne sýta zeleň vrcholcov začala meniť v žiarivú pestrosť všetkých odtieňov farby hnedočervenej a farby medi, až zbledly na bledožlto a na hrdzavo.
Raz medzi veselou hrou sa Perri zľakla, posadila sa a načúvala.
Ozvalo sa opäť ono hlboké, krátke zavzdychanie.
Obzrela sa za Porrom.
Ten sedel práve tak ako ona, zarazený, opretý o kmeň; i jemu bolo divo.
Obaja vztýčili chvosty vo vysokom oblúku za sebou, obaja tisli predné labky na bielu hruď, akoby si chceli utíšiť prudké klopanie sŕdc a obaja sa báli pohnúť.
„Počul si? “ šepkala Perri.
„Čo to bolo? “ pýtal sa Porro bezradne.
Načúvali. Bolo však ticho.
Po chvíli pošepla Perri: „I dnes v noci som sa na to zobudila. “
Už dávno neposedeli tak ticho ako teraz.
Porro to už nemohol vydržať; musel sa pohybovať. „Poď, “ vyzval Perri, „poď, bolo to kdesi dolu..."
Perri váhala, hoci sa jej nechcelo tak ticho sedieť. „Vieš iste. že k nám hore nemôže? “
„Áno! “ Porro sa už pustil do behu a skoku. „K nám nemôže! K nám nie! “ Letel ako šíp tým smerom, odkiaľ zvuk prichádzal.
„Keby však predsa...! “ riekla Perri, ktorá ho nasledovala.
..................................................................................................................
... posledná veta ...
A je to ozaj večná
škoda!
