CÍGER HRONSKÝ, JOZEFVO VOZE ŠŤASTIA
Mladé letá, Bratislava, 1982
výber zostavil Zlatko Klátik
doslov Zlatko Klátik
ilustrácie Peter Ondreička
10.000 výtlačkov
66-219-82
beletria, poviedky, literatúra slovenská, próza krátka,
112 s., slovenčina
hmotnosť: 255 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: zachovalý, knižničné pečiatky, chýbajú prvé dva listy
K najmilším chvíľam pohody patria tie rozhovory veľkých a malých, keď dospelí rozprávajú o svojom detstve. Do detstva sa najradšej a najčastejšie vracajú aj spisovatelia. V slovenskej klasickej i súčasnej literatúre je na túto tému nejedna kniha žiariaca radosťou, harmóniou, úsmevom: Vansovej Danko a Janko, poviedky Martina Kukučina, Rázusov Maroško a Maroško študuje, Ondrejovova Zbojnícka mladosť, Mladosť Margity Figuli, Urbanova Zelená krv, Žáryho Úsmevné údolie. Väčšina z nich vznikla pôvodne pre dospelých čitateľov, a predsa majú v sebe veľa príťažlivého i pre mládež.
Do tohto radu kníh sa včleňuje aj výber z Hronského poviedok Vo voze šťastia. Mladý čitateľ dostáva do rúk poviedkový skvost, pozoruhodný nielen výnimočnou rozprávačskou rovinou, ale priam lekciou prostej ľudskej mravnosti. Prevažná časť poviedok je totiž nielen spomienkou na vlastné detstvo, ale súčasne výpoveďou o svete jednoduchých ľudí, pre ktorých základnú životnú hodnotu nepredstavuje bohatstvo a túžba po pomyselnom životnom úspechu, ale ustavičné premáhanie prekážok v prospech svojich najbližších.
Hronského poviedky o detstve, ladené sociálne i citovo, majú čo povedať aj dnešnému mladému čitateľovi. Pravda, ktorú mu o robotných a spravodlivých ľuďoch vyjavia, je priam rozprávkovo hlboká a múdra. Mladý čitateľ sa od nej neodvráti, ale vnútorne sa s ňou stotožní, prijme ju za svoju, pretože Hronský je umelecky silný a presvedčivý. To, čo hovorí, nie je iba múdre, ale i krásne.
Nové čižmy
Veruže nové! Prevesené cez žŕdku nad pecou visia, a dobre, že tak vysoko, lebo ten lesk, čo odráža sa z nich, nepatrí medzi haraburdie, ktoré je bližšie ku vymazanej podlahe. Hja, rozumie tomu tetka Hulíková, zato ich povýšila tak vysoko. Pravda, niekedy i zo starých zatára sa na žŕdku niektorý pár, ale to len v zime býva tak, aby sa vysušili, a nateraz sú všetky kadekde po komore, iba Ďurkove vypínajú sa v chyži na žŕdke. Hja, keď sú nové. Novým taká česť patrí, a potom nie sú len nové: je v tom voľačo viac. Takých čižiem ešte u Hulíkov nebolo, možno ani v dedine nie, v akých malý Ďurko bude zajtra vykračovať, idúc do kostola, lebo tak sa to sluší, aby najprv išli do kostola. Akoby dýchali tie čižmy. Tetka Hulíková sama čosi takého cíti, keď pozrie na ne. „Aspoň som darmo neplatila,“ myslí si, „a darmo nepriniesla pánu majstrovi Furtákovi za fľašu laňajšej slivovice. “ Pán majster sa veru pochlapil. Možno ani za svojho života nespravil ešte takej obuvi, a už mu hlava dávno oplešivela a i dvoje okuliarov potrebuje, keď prečituje susedom listy. Ale dobre si zapamätal tú fľašu so slivovicou a vykrútil také čižmy, že div nepohli sa do skoku, keď ich položil u Hulíkov na lavicu. I Ďurko sa sám tak nazdal a zato ich aj hneď prichytil, len čo ich Furták pustil. Najlepšie sa mu páčil gombík pri vrchu, akého veru nevidel na nijakej čižme.
Ale zaveľa nemohol sa v nich uzerať.
Mať ho vyhnala na lavicu, aby oproboval, či mu nebudú tesné. No, pravda, Ďurko bol by i z povaly skočil do nich, nuž tak sa upokojila Hulíková celkom.
— A netlačia ťa? — spýtala sa zato pre istotu.
— Ahjaj! — tvrdil Ďurko a pustil sa okolo po lavici.
Nuž divná to bola chôdza, ale všetkým sa páčila a pánu majstrovi najväčšmi.
— Ani by ste ho nepoznali!
Hulíková sa len usmiala trochu.
Pán majster síce pravdu hovoril, lebo Ďurko do nepoznania zahadzoval nohami a podistým sa mu päty obracali tam, kde mal mať prsty, lebo jeho malá nôžka bola by sa i tak do čižmy spratala.
Hulíková naliala pánu majstrovi za skleničku a pritom zjednala dvadsať grajciarov, nachádzajúc všelijaké chyby, no len vymyslené, lebo na čižmách nebolo čo haniť. Uznala to i sama, ale veď mu len nemôže povedať, že sa jej srdce smeje! Ešte by si mohol niečo prirátať, vystane to z takého človeka ako on, veď darmo nevolajú ho Furtákom.
Jedine Ďurko bol úprimný. Furták chválil ako Cigán koňa, Hulíková hanila ako každý, kto kupuje, a Ďurko sa tešil. Hulíková musela krik spustiť, aby ich už raz stiahol. Keď vyprevadila pána majstra, prevesila čižmy na žŕdku, a už tam visia vysoko, ligocú sa a vypínajú sa pyšne a naduto, sťaby hovorili inému haraburdiu: „Nabok, žobrač! Tu je panstvo, tu! “
Ďurko ostal sám, stojac pri konci lavice, a oblizuje si prst, ako keď mu krstný otec na Senohradzi kúpi cukrovú cigaru. Nijako sa mu nevidí, že mať nedopriala mu trochu tej radosti, aspoň na podstenie keby mohol v nich vyjsť. No zasa ho zaujal gombík na sáre, a tu prišlo mu na um, že zabudol pozrieť, či to i na druhej tak. Vyšiel na lavicu, potom na pec, a už by sa bol potešil s čižmami aspoň trochu, keby do chyže nevchádzala mať.
— Ale sa ho praceš dolu zaraz! — rozkazovala, spozorujúc synove úmysly, no nemala mnoho času zaoberať sa ním, roboty hodne, keď sa chlieb pečie. Položila koryto s cestom na lavicu pod pec, prikryla ho a zasa vyšla von.
Čižmy na žŕdke sa usmievali. Ďurko nemohol obstáť. A tu zasa mať.
— Ale nepočuješ, čo ti hovorím?
— Zima mi je, mamo, — vyhováral sa v chytrosti.
Hulíková začala spomínať prút na zármutok Ďurkov, a keďže sa „neráčil“ s ním a mať urobila k tomu veľmi vážnu a prísnu tvár a brala sa do pitvora, Ďurko sa nazdával, že to naozaj, nuž šlo mu doponáhla.
.....................................................................................
... posledná veta ...
Svoju zakliatu Šošu, dobrú Šošu...
