MICHAUX, HENRILAZAR, SPÍŠ?
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1968
edícia Kruh milovníkov poézie (27)
preklad Jozef Mihalkovič
doslov Ján Vladislav
ilustrácie Henri Michaux
1. vydanie, 6.500 výtlačkov
13-72-047-68
poézia, literatúra belgická
108 s., slovenčina
hmotnosť: 341 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
2,50 €
*bib17*poe*
Hlas
Počul som v tých zlovestných dňoch hlas a počul som toto: „Ja tých ľudí zmenším, zmenším ich, a už teraz sú zmenšení, hoci ešte o tom vôbec nevedia. Zmenším ich a budú takí nepatrní, že nebude možné rozoznať, kto je muž a kto žena, a už dnes nie sú tým, čím boli kedysi, ale pretože ich údy stále ešte o sebe vedia, nazdávajú sa, že sa od seba odlišujú, jeden že je to, iný ono. No ja im dám tak veľmi trpieť, že nijaký úd už nebude mať význam. Nechám im len kostru, púhy náčrt ich kostry, aby si o ňu mohli prichytiť svoje utrpenie. Dosť sa už nabehali! Tak načo sú im ešte nohy? Nech sa skromnejšie premiestňujú, skromnejšie! A bude to tak lepšie. Ako má socha v parku len jedno gesto za každých okolností, takými kamennými ich urobím; ale menších, menších. “
Počul som ten hlas a zachvel som sa, ale nie natoľko, lebo som ho obdivoval pre jeho chmúrne odhodlanie a veľkorysý, hoci zrejme nezmyselný zámer. A ten hlas bol iba jedným spomedzi sta iných, ktoré napĺňali ovzdušie odvrchu až po spodok, Východ i Západ, a všetky boli útočné, zlé, nenávistné a sľubovali človeku chmúrnu budúcnosť.
No človek, raz bezradný, raz nanajvýš chladnokrvný, mal reflexy a počítal na taký prípad, že príde drsný úder, a bol pripravený, hoci inak vyzeral skôr zbytočný a štvaný.
Keď som počul tie nenávistné a výhražné hlasy, ktoré mu mali nahnať strach, on, ktorý sa potkne o kamienok, vtedy už dvestotisíc rokov kráčal.
