ZELINOVÁ, HANAVEČER NEPRÍDEM
Mladé letá, Bratislava, 1964
edícia Svet mladých
ilustrácie Osvald A. Klapper
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
66-078-64
beletria, román, literatúra slovenská,
204 s., slovenčina
hmotnosť: 320 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal poškodený
0,40 € DAROVANÉ
*zukol5*
Vydali sme pre vás dievčenský román obľúbenej spisovateľky Hany Zelinovej: Večer neprídem. Hlavnou postavou románu je šestnásťročná Andrejka, jedináčik, dcéra bratislavských rodičov: mamy klaviristky, veľmi starostlivej, trochu prísnej, navonok trochu chladnej, ale vnútri tým úzkostlivejšej o dospievajúcu dcéru, otca hudobníka, veľmi nežného, veľmi citlivého, ktorý v snahe, aby jeho Andrejka šťastlivo prešla úskaliami prvej lásky, neváha vyspovedať sa pred svojou dcérou zo svojho mladistvého poklesku. Potom je tu Zef (nebojte sa toho mena, jeho pravé meno je celkom obyčajný Jozef a tú skratku Zef používa podobne ako parádnu vetrovku, sveter, skúter, len na očarenie dievčat). Zef by nebol ani taký zlý, keby nebol rozmaznaný svojím ľahkomyselným otcom a príliš dobrou matkou. A je tu pekná postava Vinca i vysokoškoláka Milana, ľahkomyseľnej Marcely a svedomitej Viery. Celý román je vlastne boj Andrejky o Zefa. Románom sa prelína aj boj rodičov Andrejky so starým otcom na dedine. Tento boj Andrejka vyhrá na celej čiare. Spisovateľka Hana Zelinová chcela vám týmto románom pomôcť vyznať sa v samých sebe a vo svojich prvých ľúbostných citoch. Nič zlého sa nestane, keď si tento román prečítajú aj vaši rodičia, možno skôr pochopia svoje dorastajúce dcéry, a už celkom nič sa nestane, keď si ho prečítajú aj chlapci. Aj im autorka nastavila v románe zrkadlo, v ktorom sa uvidia tak, ako sa možno nepoznajú. My by sme si priali vedieť len toľko, ako sa vám budú hrdinovia románu páčiť a koľko v nich nájdete zo samých seba.
Sny
PAMÄTÁM sa, že ma striasla zima, keď som vybehla na ulicu, á že ma rozbolela hlava. Preto sa na to pamätám, lebo od tých čias som všetko vnímala iba cez tú ničím neohraničenú, konca kraja nemajúcu bezodnú bolesť.
— Zabudla si zahasiť svetlo, — povedal Vinco, keď sme prechádzali cez ulicu.
Ozaj. Náš oblok svietil do tmy ako maják. Uvedomila som si to, ale na rozdiel od včerajšieho večera sa vo mne nič nechvelo.
Pri domových dverách mi podal Vinco kľúčik od bytu a opýtal sa ma, ako keby sa nebolo nič stalo:
— Legimitáciu mu dáš ty, alebo mu ju mám dať ja?
— Daj mu ju ty!
Vinco strčil modrú knižočku do vrecka nohavíc a povedal:
— Ležala v prvej zásuvke medzi ceruzkami. Čudujem sa, že mu nevyklala oči.
Tri kroky od nás si nejaký muž zapaľoval cigaretu. Keď prechádzal okolo nás, odhodil prázdnu škatuľku pod moje nohy. Vinco fľochol zlostne na muža a ešte zlostnejšie odkopol škatuľku, rovno pod kolesá štrnástky. Cudzí muž povedal: „No, no, no“ a pridal do kroku. Okrem neho na celej ulici nebolo živej duše, len my dvaja sme na nej postávali ako stroskotanci. Nebolo nám do reči. Vinco čušal a mňa bolela hlava. Okrem toho ma mrzelo, že je Zefova mama taká; že nevie hrať kanastu, že nemá blajchované vlasy a že má poriadok v byte. O čo by mi bolo teraz ľahšie presvedčovať Vinca, že Zef neklamal, keď tvrdil, že mu členskú legitimáciu zašantročila matka. Oh! Prečo je len Zefova mama taká poriadna a taká ako naše mamy? Veď každým svojím slovom priťažuje synovi! Nemala som k nej ísť a nemala som k nej ísť s Vincom! Po tom všetkom, čo videl a počul, nenájdeme pre Zefa nijaké ospravedlnenie.
Zo Svätoplukovej prichádzalo auto. Na diaľku som nerozoznala, aké. Pred mliekárňou Vincovej mamy šofér preradil rýchlosť a vyhodil pravú smerovku. Podľa neodborného odbočovania uhádla som, že je za volantom pán Mráz. Zahol moskvič za uhol nášho domu, ale predtým nás osvietil. To som tak potrebovala!
Vbehla som do chodby a vtiahla ta aj Vinca. Troška ho to prekvapilo, ale aj potešilo.
Videla som mu to na tvári.
Na chodbe bola tma. Niekto zabudol zavrieť pivničné dvere.
Tisla sa sem vlhčina a zápach kyslej kapusty pani Mullerovej.
Ktovie kedy ju zmyje a či dakedy uvarí ešte kološvársku kapustu, keď ju už nemá komu variť?
— Kde tu máte vypínač? — opýtal sa Vinco.
.............................................................................................
... posledná veta ...
Mesiac zájde za chmáru, do rána vybledne, ale čo
urobím ja, keď sa Zef vráti?
