PORTEROVÁ, KATHERINE ANNELOĎ BLÁZNOV
(Ship of Fools)
Pravda, Bratislava, 1974
edícia Členská knižnica Pravda
preklad Karol Dlouhý
doslov Zora Studená
prebal Karol Rosmány
1. vydanie
75-009-74
beletria, román, literatúra americká,
656 s., slovenčina
hmotnosť: 687 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,50 € DAROVANÉ EGJAK
*zukol5*
Loď bláznov je vrcholným dielom významnej americkej autorky Katherine A. Porterovej. V Spojených štátoch vyšlo v nespočetných vydaniach, do filmovej podoby ho nakrútil slávny režisér Stanley Kramer a preložili ho do mnohých európskych jazykov. Slovenským vydaním splácame dlh voči spisovateľke, ktorú všeobecne pokladajú za jednu z najväčších osobností modernej literatúry Spojených štátov.
Dej románu sa odohráva v priebehu dvadsiatich siedmich dní na nemeckom obchodnom parníku Vera, plávajúcom z mexického prístavu Veracruz do nemeckého Bremerhavenu. Mnohí z cestujúcich sú Nemci, ktorí sa vracajú z Mexika do vlasti, sú tu aj Američania, Švajčiari, Kubánci, Švéd a v podpalubí sa vezie osemsto španielskych poľnohospodárskych robotníkov, ktorých kubánska vláda na vlastné trovy posiela späť do Španielska pre krízu na cukrovom trhu. Na palube tejto lode sme svedkami mnohých komédií o tragédií, lásky aj smrti, nudy, dobrodružstiev, bolesti aj rozkoše. Príbeh sám je upradený zo vzájomného prepletania sa osudov cestujúcich a udalostí na palube. V každom z týchto obyčajných životov má svoje miesto zápas dobra so zlom. Svet je na pokraji záhuby, ale ľudia sú k neodvratnej katastrofe slepí a hluchí. Žijú pohodlne vo svete predsudkov spoločenských, náboženských a rasových.
Loď bláznov je v pravom slova zmysle románom psychologickým. Názov knihy je prekladom titulu nemeckej stredovekej morálnej alegórie Das Narrenschiff. Autorka k tomu hovorí - "Privlastnila som si túto takmer univerzálnu predstavu lode, ktorou je tento svet na ceste do večnosti". Román sám vznikol v roku 1941 a tento dátum svedčí o nesmiernej jasnozrivosti umelkyne, ktorá vytušila smer, akým sa „loď sveta“ vydala.
Opäť zatvorila oči, zodvihla obidve ruky a pomaly si hladkala malé prsníky smerom nahor a jej výraz, najmä okolo úst, dr. Schumanna načisto zarazil. Opatrne, ale energicky jej potriasol plecom. „Pozrite sa na mňa, “ riekol prísne, „prestaňte robiť hlúposti! “ Ruky jej odkväcli a tvár obrátila nabok. Stál, takmer nedýchal, pozoroval, ako zaspáva, akoby sa ponárala do bezodnej priepasti - poľahky jej nahmatal pulz a takmer sa bál od nej odísť. Pozbieral čierny kufrík a rázne sa obrátil, len-len že nepovedal „dobrú noc", a otvoril dvere.
Dusný vzduch v chodbe ho po sladkom a hnilobnom zápachu v kajute ovalil ako čerstvý vánok. Dal čakajúcej stewardke patričné príkazy a vrátil sa do svojho bytu, cítil sa nepríjemne vyčerpaný a znova znepokojený vlastným stavom. Ľahol si s ružencom medzi prstami a začal vzývať spánok, tmu, ticho, to krátke božie prímerie medzi žitím a umieraním; zámerne sa usiloval vypudiť z myšlienok a naveky zabudnúť posledné slová tej opustenej, stratenej stvory; jej slová sa mu zarývali do mozgu ako žihľavy, ako jedovaté pichliače, ako rybárske háčiky, príšerne zlomyseľne, ako slová diablom posadnutej, vlastnému rodu odcudzenej bytosti.
Druhý večer po odchode z Havany, keď do konca cesty ostávalo ešte približne dvadsať dní, začal lodný zásobovatel pripravovať nenáročné kratochvíle a zábavky na spríjemnenie cesty a usiloval sa dať životu na lodi taký ráz, aby sa podobal nepretržitému detskému večierku na súši. Ako hlásal jedálny lístok, večera bola „gala“ a na každom stole sa zjavili čerstvé kvety. Pri každom tanieri ležal malý pleskáč z pozláteného papiera, v ktorom bola akási pukačka, a každý dostal smiešnu papierovú čiapku. Niektoré ženy si obliekli večerné toalety; pivo sa penilo v obrovských krčahoch; čašníci bravúrne zvŕtali fľašami rýnskeho vína vo vedierkach s ľadom.
Pán Glocken a William Denny, ktorí sedeli spolu, si prví nasadili šašovské čiapky. Neisto sa vyškierali dookola a vyslúžili si tým zopár neistých úsmevov. O chvíľu zasvietili čiapky na mnohých hlavách; malé, farebné balóniky sa vznášali nad stolmi, ľudia si ich navzájom prihrávali a balóniky občas vybuchovali za hluku rapkáčov a plechových píšťaliek. Kapela spustila „Rozprávky z Viedenského lesa“ a vyhrávala Straussove valčíky až do konca. Akoby sa cestujúci boli dohodli, večera mala mať, dokonca aj za veľmi provizórnych podmienok, ráz spoločenskej udalosti. Ustavične sa rozliehal smiech, stoly si navzájom vymieňali prípitky a príslušníci španielskej tanečnej skupiny sa uklonili a zodvihli poháre na počesť kapitána, ktorý na to zareagoval kamennou tvárou, ale elegantne sa uklonil a na znak vďaky zodvihol pohár a opäť ho postavil, akoby celú vec pustil z hlavy.
Pán Baumgartner dostal k čiapke aj falošné fúzy a rozosmial dve malé deti pri vedľajšom stole takmer do popuku, keď fúzmi mykal hore-dolu ako kozou briadkou. Deti, päťročný chlapec a trojročné dievčatko, pokojne čakali s rodičmi na večeru, boli to Kubánci, ktorí nastúpili na loď v Havane. Baumgartnerovie bojazlivý chlapec Hans bol očarený týmito deťmi, lebo sa líšili od Rica a Rac, ktorí ho vedeli terorizovať už len čírym pohľadom. Hanblivo sa ponevieral okolo týchto nových cestujúcich a neodvážil sa prehovoriť, ale teraz vybadal, že vďaka zábavnému otcovi sa mu naskytá príležitosť spriateliť sa s nimi.
Pán Baumgartner sa priam prekonával, vymýšľal úžasné veci a deti nesmierne lichotivo kvičali, chichotali sa a požmurkávali cez prsty. Hans si zmyslel, že sa bude smiať hlasnejšie a dlhšie, ako sa mu žiadalo, aby deti na seba upozornil. „Hans, veď jedz, “ riekla po chvíli matka, „potom sa ešte zabavíme. “
Manžel ignoroval túto narážku. Posunul si fúzy až dopoly čela, rozhrnul ich ako oponu a povedal „bú! “. Deti radostne škriekali a rodičia sa zhovievavo usmie-
