KADNÁR, EMILĽUDOVÍT KUKORELLI
Pravda, Bratislava, 1981
edícia Členská knižnica Pravda
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
II. svetová vojna, história,
224 s., slovenčina
hmotnosť: 308 g
tvrdá väzba s prebalom
Na pozadí historických faktov z nedávnej minulosti autor vykresľuje portrét majora in memoriam a hrdinu SNP Ľudovíta Kukorelliho, približuje nám známe i menej známe skutočnosti z jeho života a protifašistickej činnosti.
Ľudovít Kukorelli ako podporučík pechoty úspešne absolvoval aj leteckú školu. V čase ohrozenia republiky bol v 3. leteckom pluku v Hradci Králové, kde prežíva tragické dni československej armády, jej postupné odzbrojovanie. V apríli 1939 odchádza na Slovensko k piešťanskému leteckému pluku, kde dozrieva jeho pevné odhodlanie venovať všetky sily boju proti fašizmu. Nadväzuje prvé kontakty s antifašistami, pracujúcimi v ilegalite. Po neúspešnom pokuse zorganizovať úlet piešťanských letcov do Juhoslávie ho ÚŠB zatklo a uväznilo, po prepustení však v odboji pokračuje. V roku 1943 ho zatýkajú, dvakrát sa mu podarí ujsť. Nadväzuje spojenie s komunistami na východnom Slovensku. Jeho odbojová činnosť vyvrcholila zorganizovaním legendárneho partizánskeho zväzku Čapajev, bojujúceho na východnom Slovensku, pozostávajúceho zo slovenských partizánov a bývalých sovietskych zajatcov, ktorí ušli z nacistických zajateckých táborov. Pod vedením náčelníka štábu Kukorelliho čapajevovci podnikli veľa úspešných bojových a deštrukčných akcií. V novembri 1944 Kukorelli preberá velenie nad všetkými partizánskymi jednotkami v oblasti a vyvádza dva a pol tisíca partizánov spolu s niekoľkými stovkami civilných obyvateľov z obkľúčenia.
Kniha obsahuje aj spomienky a zápisky súčasníkov a spolubojovníkov Kukorelliho, je napísaná zaujímavo, pútavým štýlom.
Plukovník Talský sa vracia
Len čo vyšli z lesa na holinu, do tvárí im udrel studený jesenný vietor a svetlo jasnej mesačnej oblohy. Samopalníci si vyhrnuli goliere svojich plášťov. Plukovník, akoby necítil chlad vetra, sa pozorne díval okolo seba, na spiace zemľanky. Priviedli ho na základňu priamo z poľného letiska.
Samopalníci pred vchodom do štábnej zemľanky zastali.
— Počkajte, pán plukovník, musím vás ohlásiť! — povedal veliteľ hliadky.
Čakali. Nie dlho. Veliteľ hliadky plukovníkovi naznačil, že môže vojsť.
Zastali oproti sebe. Velitelia partizánskej jednotky, nepočítajúcej viac ako sedemsto bojovníkov, ktorá rástla po jednom po dvoch a iba neskôr po desiatkach dobrovoľníkov. Každá získaná pištoľa, puška, každý ručný granát znamenali pozoruhodný prínos do ich zbrojného arzenálu.
Pred nimi stál vysoký dôstojník slovenskej armády, zástupca veliteľa dvoch rozprášených vojenských divízií. Oni s hrdosťou, sebavedomím v očiach, on so zlomeným pohľadom. Ten, ktorý bol vyhliadnutý pre úlohu povstaleckého veliteľa armády na východnom Slovensku, ktorý pre túto úlohu dostal do vena dve najlepšie slovenské divízie, dvadsaťtisíc najmladších záložných vojakov.
Stojí tu sám. Polovica jeho vojakov je teraz v zajateckých táboroch v Nemecku. Máloktorý z nich vedel, akú úlohu mu zveril Golian a Slovenská národná rada. Možno aj to bolo jednou z príčin ich tragédie, že o tom nevedeli. Nemal im kto zaveliť, aby konali.
Sadol do lietadla a s celým leteckým plukom odletel na sovietsku stranu frontu za svitania v noci z 30. na 31. augusta. Dve divízie ostali napospas svojmu osudu. Na druhý deň, 1. septembra, ho prijal veliteľ 1. ukrajinského frontu maršal Konev, ktorého plukovník Talský „informoval o situácii, akú poznal pred svojím odletom. Konev v noci z 1. na 2. septembra napísal Stalinovi list a navrhol sovietsku operáciu na Slovensko cez Karpaty. Stalin dal 3. septembra súhlas. 8. septembra sa začala »duklianska operácia«, útok 38. sovietskej armády (ktorej súčasťou bol aj 1. československý armádny zbor) z 1. ukrajinského frontu.."
Plukovník Talský teraz stojí pred čapajevovcami.
Stojí a salutuje.
— Som plukovník Talský... Môj príchod vám malo oznámiť veliteľstvo 1. ukrajinského frontu.
— Áno, oznámilo, — prisvedčil Kukorelli. — Dovoľte mi, aby som sa predstavil. Som nadporučík Kukorelli, náčelník štábu partizánskeho zväzku Čapajev.
Podanie rúk a dlhé vzájomné skúmavé pohľady do očí. Toľko toho za posledné mesiace jeden o druhom počuli a vedeli, no zoznámili sa až v tento deň, za celkom iných okolností ako čakali.
— To je veliteľ nášho zväzku Jagupov, komisár Lunev, vojenský poradca major Červenej armády Kokin, — predstavil ich plukovníkovi.
Zemľanka nebola ešte dokončená, zem v nej sviežo voňala. Sadli si za napochytro pozbíjaný stôl.
Plukovník vybral z vrecka dokumenty a podal ich Kukorellimu. Ten so záujmom a vzrušene čítal ich obsah. Potom si ich prezrel aj Jagupov a Kokin.
— Váš návrat nie je celkom jasný, pán plukovník, — nadhodil Kukorelli otázku, na ktorú odpoveď z dokladov nevyrozumel.
— Z rozkazu maršala Koneva mám zoskupiť a prevziať velenie nad rozprchnutými jednotkami dvoch východoslovenských divízií, — vysvetľoval plukovník Talský.
— Máte informácie o počte týchto jednotiek? A o ich sile, pán plukovník?
— Musím sa priznať, že nie. Ide skôr o odhad.
— Za dva a pol týždňa, čo ste boli na druhej strane,
