BASTOS, AUGUSTO ROA
SYN ČLOVEKA
(Hijo de hombre)
Pravda, Bratislava, 1975
preklad Vladimír Oleríny
doslov Vladimír Oleríny
prebal Peter Cibula
1. vydanie
75-078-75
beletria, román, literatúra paraguajská
342 s., slovenčina
hmotnosť: 391 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,40 €
*zukol5*
Román Syn človeka znamená vrchol v literárnom diele básnika a prozaika Augusta Roa Bastosa a zároveň predstavuje aj najlepší román v súčasnej paraguajskej literatúre.
Bastos v tomto diele obsiahol celú novšiu históriu Paraguaja, pravda, Bastosov historizmus má hlboký zmysel, autor nezobrazuje minulosť preto, že chce uniknúť pred pálčivými problémami súčasnosti, díva sa na minulosť očami dneška. Cez životné osudy protagonistov vnáša svetlo do paraguajských národných dejín, rúcajú sa staré mýty a v mene pokroku sa vytvárajú mýty nové. Je to urputný zápas človeka, ktorý sa chce vymaniť z odcudzenia v mene ľudskej dôstojnosti. María Rosa, María Regalada a María Encarnación sa usilujú nájsť zmysel života v nezištnej láske. Cristóbal Jara a Ľavák ho nachádzajú v revolučných bojoch, ľudový rezbár, malomocný Gaspar Mora sa utiahne do pralesa a tu vytvorí svoje vrcholné dielo. Poručík Vera trýznivo prežíva tragédiu svojho ľudu. Pri mýtifikácii javov cítiť zasa ľudovú tradíciu: milióny žltých motýľov sú predzvesťou vojny, legendárny vagón sa vzďaľuje „na ohnivých kolesách", Gaspar Mora navodzuje asociáciu Orfea, pralesy Chaca, ktorými blúdi Casiano s Natí, pripomínajú biblický pozemský raj.
Bastosov román Syn človeka je pravdivým, umelecky náročným svedectvom o človeku a o živote v súčasnom Paraguaji, no zároveň svojím významom presahuje latinskoamerický kontinent a stáva sa cenným obohatením progresívnych úsilí v súčasnej svetovej próze.
Keď roľnícke povstanie z roku 1912 už prakticky potlačili, povstalecké partizánske oddiely sa po nevydarenom pokuse o organizovaný ústup zhromaždili a zakopali v nedávno založenom mestečku Sapukai, pri ktorého zrode zažiarilo zlovestné svetlo kométy a teraz sa chystalo prijať svoj krst ohňom a krvou.
Velenie nad povstaleckými oddielmi prevzal kapitán Elizardo Díaz, ktorý sa pridal na stranu roľníckeho povstania so svojím plukom, čo sa vzbúril v Paraguarí. Povstalci obsadili stanicu a zmocnili sa vlaku, čo tam zaviazol aj s celým nákladom. Na posledný pokus o útok na hlavné mesto ostávala im už teraz len železničná trať. Pri uskutočnení tohto nevídaného a zúfalého plánu iba moment prekvapenia dával istú nádej na úspech; rátali s tým, že odvážnym útokom sa podarí dezorganizovať zámery vládnych jednotiek a takto ich aj obkľúčiť. Boli to všetko len veľmi neurčité predpoklady, ale revolucionári nemali inú voľbu. Tak či tak mohli s istotou očakávať iba smrť.
Podľa naliehavého príkazu kapitána Díaza mal vlak s jeho plukom a asi tisícimi napochytro ozbrojenými roľníckymi dobrovoľníkmi vyraziť na cestu 1. marca v podvečer.
V príhovore k nastúpeným jednotkám povstalecký veliteľ spomenul historický dátum smrti maršala Lópeza vo vrchoch Cerro Korá, na samom konci Veľkej vojny, keď maršal s neslýchanou odvahou a hrdinstvom bránil vlasť.
- A práve tak aj my, - povzbudzoval povstalcov, - zvíťazíme alebo umrieme v tomto boji...!
Casiano Jara zorganizoval v tehelniach na Tichom pobreží povstanie nádenníkov, ku ktorému sa pridalo asi sto chlapov, väčšinou záložníkov, čo mali za sebou vojenskú prezenčnú službu v pravidelných vojenských jednotkách. Casiano sa práve oženil s Natividad Espinozovou. Na obecnom pozemku neďaleko tehelne si postavili chatrč a obrobili kus pôdy. Natí sa starala o pole a Casiano pracoval pri výrobe a pálení tehál. Ani chvíľu neváhal, či sa má zapojiť do boja proti politickým a vojenským pohlavárom v hlavnom meste, čo vyciciavali celú krajinu. Preto bez ťažkostí presvedčil aj ostatných chlapov v tehelni. Presne zoradení po čatách predstúpili pred statočného kapitána, vojaka z povolania, takého odlišného od ostatných dôstojníkov, ktorý bez strachu povstal na obranu vykorisťovaných a utláčaných. Díaz ich prijal ako brat, nie ako veliteľ; zasvätil ich do pripravovanej akcie a za veliteľa oddielu tehliarskych robotníkov ustanovil v hodnosti seržanta bystrého a energického mladíka Casiana Jaru, čo sa stal jeho pravou rukou.
Prípravy samovražednej výpravy sa rýchlo skončili.
Medzitým však telegrafista na sapukaiskej stanici využil príhodnú chvíľu a prezradil šifrou chystaný manéver, vrátane hodiny určenej na odchod vlaku. Velenie vládnych vojsk nelenilo a ihned urobilo protiopatrenia. Na stanici v Paraguarí naložili vrchom rušeň a jeho tender vysokoúčinnými granátmi. V stanovenú hodinu ho plnou parou pustili po jediných koľajniciach, čo viedli popod vrchy, aby k zrážke došlo v polovici trate, kúsok za stanicou Escobar.
Lenže v poslednej chvíli sa vyskytla neočakávaná ťažkosť, ktorá znásobila rozsah katastrofy. Povstalcom zbehol a ušiel rušňovodič, a to oneskorilo odchod ich konvoja. Za bezmesačnej noci sa zástupy obyvateľstva prišli rozlúčiť s revolučným expedičným zborom. Na stanici a v jej blízkom okolí sa rojili stovky ľudských postáv, horúčkovite vzrušených lúčením. Dievčence bozkávali vojakov. Stareny im podávali čutory s vodou, ružence priecňov, tabak, strapce banánov a veľa pomarančov. Pozdĺž celého konvoja sa ozývali vojenské piesne a vášnivé výkriky. Pôdu a slobodu...! ozýval sa masovo refrén, ktorý za pokojnej marcovej noci opakovali tisíce zachrípnutých hrdiel.