SMUTNÉ BENÁTKY
(Smutna Wenecja)
Tatran, Bratislava,
edícia LUK - knižnica modernej svetovej prózy (40)
preklad Jozef Gerbóc
prebal Miroslav Cipár
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
61-478-74
beletria, literatúra poľská, román,
164 s., slovenčina
hmotnosť: 258 g
tvrdá väzba
0,90 € stav: dobrý *bruri**belx*
0,30 € stav: dobrý, bez prebalu *zukol5*
Waclaw Kubacki patrí k významným predstaviteľom súčasnej poľskej kultúry — je literárnym historikom a kritikom, divadelným teoretikom, esejistom, dramatikom. Román Smutné Benátky, za ktorý dostal r. 1968 štátnu cenu I. stupňa, je presvedčivým dôkazom, že Kubacki je aj vynikajúci prozaik. Hlavným hrdinom krehkého príbehu je poľský historik, ktorý prichádza do Benátok študovať dokumenty o živote Longobardov. Tadeusz však nezodpovedá známemu obrazu vedca, zavretého v slonovinovej veži odťažitých problémov. Na vlastnej koži poznal neľudskosť fašizmu; história mu je prostriedkom, ako lepšie pochopiť súčasnosť, a umelecké poklady Benátok, už veľa ráz odsúdených na zánik, ho privádzajú k úvahám o zápase ľudskej kultúry s vlnami barbarstva, ktoré sa opätovne pokúša zaplaviť svet. Pomedzi úvahy, úryvky z denníka a citáty z básnických diel zaznieva plachý hlas lásky medzi Tadeuszom a pôvabnou Benátčankou Zanze. Trúby »studenej vojny« prehlušia tento plachý hlas, neudusia však ľudskú túžbu po kráse a spravodlivosti, ktorá je jedným zo zdrojov kultúrneho i historického pokroku.
Mačacie oči smaragdových lámp osvetľovali na ulici kopy kuchynských odpadkov. Na námestíčku voňali pizze vytiahnuté z chlebových pecí. Pri každom krámiku talianske tenory na platniach oslavovali noci na benátskych lagúnach a rána v Sorrente. Strelám vzduchoviek v strelniciach odpovedali kaskády dievčenského smiechu. Zaľúbené páriky kameneli pri bránach na sochy extázy.
Začali kúpou trojrohého klobúka pre Serafínu, oblepeného lesknúcim sa tmavočerveným papierom.
— Teraz si dievča, ako sa patrí
V jednej z búd Tadeáš kúpil Serafíne tri strely. Po dvoch chybných výstreloch mu s úsmevom podala pušku. Vypálil a ani nezacielil, pušku držal v jednej ruke, len tak pre zábavu. Všetci naokolo mu zatlieskali. Celý začudovaný sa dozvedel, že vyhral veľké fiasco chianti. Serafína bola hladná. Objednali si dve veľké pizze margherita a navyše kúpili kapsu krvavých marockých pomarančov. Mačacie oči bengálskymi ohňami osvetľovali pochod benátskeho kráľa strelcov a jeho sprievod: Arlechinettu vo fičúrskom trojrohom klobúku, veľké fiasco chianti, opásané stužkou v talianskych národných farbách a kapsu krvavých pomarančov. Keď na druhý deň rozprával Zanze, ako v zmysle jej zásad pomohol milencom, nenadchlo ju to.
— Neviem, či nemala pravdu tvoja babka! Azda skutočne milencom netreba pomáhať, veď im aj čerti slúžia.
Serafína sa nesmelo ponevierala po byte. Jej šibalské oči zahaľovala clona melanchólie. Zdôverila sa, že sa rozišla s Raffaellom. Vôbec ju neľúbil. Pravda, pekne sa oblieka, lebo je poslíkom v sklade s pánskou konfekciou. Chodila s ním, lebo sa nepatrí nemať chlapca. Ale nič ich nespájalo. Dosť sa napočúvala od priateliek v dielni, čo robia zaľúbení muži. Raffaello ju istotne neľúbil.
— Tým lepšie pre teba.
— Myslíte?
— Najprv treba skončiť školu. Získať odbornosť. Začať pracovať...
Istého dňa vstal Tadeáš skôr ako zvyčajne. V byte panovalo ranné ticho. Padrona šla na nákup. Výklenok, v ktorom spávala Serafína, bol zatiahnutý. Plyšový záves sa jemne vlnil a dôkladne zacláňal nepokoj, ktorý premkol neobyčajne vyvinuté prsia spiaceho dievčaťa. Potichu zamieril do kúpeľne. Tu zvyčajne vykonával zázraky zručnosti. Zohýnal sa a vykrúcal, nakláňal trup vľavo i vpravo, vťahoval brucho a vypínal hruď, aby opláchol namydlené telo. Bolo to umývanie vtipne spojené s rannou rozcvičkou.
Keď vyšiel z kúpeľne, záves bol odtiahnutý. Chrbtom k nemu stála pred zrkadlom nahá Serafína. Ruky dvíhala nad hlavu. Keď pomaly šiel do svojej izby, odskočila k stene, no nechala v zrkadle odraz svojej peknej postavy.
Takto vzniklo dievča rozdelené aktom koketérie na reálne dievčenské telo a zrkadlový fantóm. Keď Serafína ustupovala od zrkadla k stene, dovolila týmto dvom svojim poloviciam zrastať v Tadeášových očiach. Unikajúce skutočné i tie klamlivo sa odhaľujúce pôvaby tvorili jeden obraz.
Tadeáš prešiel povedia a predstieral, že nič nespozoroval. Keď o štvrťhodinu odchádzal do mesta, záves bol tesno zatiahnutý.
V sobotu popoludní Tadeáš a Zanze šli do Chioggie. Morský záliv sa zvrašťoval do zelených a zafírových pásov. Ako obrázky z rozprávky vynárali sa z vĺn biele, zlatisté a ružové osady a mestečká na šťastných ostrovoch. V diaľke sa črtali ostrovčeky tmavej zelene. Na dunách rástla trstina, na ktorej vietor vyludzoval chromatické trilky.
.................................................................................
... posledná veta ...
"Celkom tak ako
na mozaike..."
