GLOCKO, PETERMAJERÍK, VIKTOR
VODNÍKOVE ZLATÉ KAČKY
Rozprávky zo Zamaguria
Mladé letá, Bratislava, 1975
ilustrácie Vincent Hložník
1. vydanie, 12.000 výtlačkov
66-007-75
beletria, knihy pre deti, rozprávky, literatúra slovenská,
256 s., slovenčina
hmotnosť: 960 g
tvrdá väzba s prebalom, veľký formát
stav: dobrý, prebal ošúchaný, knižničné pečiatky, 1 list poškodený
*bib17*rozp*in*H-bar-FL*
Cesty za rozprávkou bývajú mnohoraké. Autorov tejto knihy Viktora Majeríka a Petra Glocku, poznáme z prvej knihy zamagurských rozprávok, ktorá vyšla vo vydavateľstve Mladé letá roku 1970 pod názvom Šťastenko. Obaja, zberateľ Viktor Majerík i Peter Glocko, ktorý dal rozprávkam literárnu podobu, už niekoľko rokov chodia za rozprávkou na Zamagurie na slovensko-poľských hraniciach. V tomto kútiku severného Slovenska, kde medzi goralským ľudom žije i dnes rozprávka vo svojej prvotnej podobe, ešte nevymreli múdri rozprávkári. Spomenieme aspoň niekoľkých: Michala Gabrišáka z Haligoviec, Ondreja Kocúra z Veľkej Lesnej, Annu Sulirovú zo Zálesia, Viktóriu Bombarovú rodom z Lesnice, bývalého baču Vojtecha Džurňáka. V ich rozprávaní, pravdaže v goralskom nárečí, zachovali sa osobitné motívy, i príbehy zo života goralov, opradené fantáziou, aké nenájdeme v rozprávkach z iných oblastí Slovenska. Akoby mnohé zo skutočného života goralov prešlo do rozprávok, a naopak, akoby nejedno pomenovanie doliny, skaly, či vrchu malo pôvod v dávnej rozprávke.
Život hociktorého z menovaných rozprávkárov je taký bohatý, že by stačil román. A pritom sa podobá rozprávke, zamagurskej ,godke‘, v ktorej človek nežije vo veľkej hojnosti, hoci robí od rána do večera, od jari do zimy, ale napriek tomu dokáže o svojom tvrdom živote povedať vždy čosi pekné a múdre. V doslove k tejto knihe Peter Glocko napísal:
» V domoch na Zamagurí ešte horia živé ohne a v každom polienku je ukrytá rozprávka, vyskočí v plamienkoch, ožiari tváre ľudí a pripraví im šťastné chvíle. Lebo Rozprávka vie, kto je jej hoden: čisté deti a čistí ľudia. «
POTRESTANÁ MATRÓNA
Raz na obed sa poschádzali ženy do jedného domu, aby si chleba napiekli. Akosi sa medzi ne priplietol aj starček z dolného konca dediny. Sadol si za pec na vrece múky a nosom lapal vôňu čerstvo upečeného chleba. Ani nevedel, ako pri teplej peci zaspal.
Pred polnocou sa zobudil, pec už pomaly chladla a v dome zostalo len zopár žien. Chystal sa vyliezť z tmavého kúta, keď tu začalo odbíjať hodinu duchov a do žien akoby strelilo. Povyzliekali sa všetky do naha, z popola ohniska vybrali nejakú masť a natreli sa ňou pod kolenami a pod pazuchami. Potom si sadli na drevené pekárske lopaty a jedna po druhej hota-pota vyleteli hore komínom!
Keď všetky odleteli, zvedavý starček sa takisto rýchlo povyzliekal a natrel masťou pod kolenami a pod pazuchami. Trochu masti si zobral do ruky, sadol na lopatu a zakričal:
»Hota-pota, hore komínom! «
Len to tak zahučalo, preletel čiernou dierou, vyletel nad strechu, zakrúžil tri razy nad spiacou dedinou a potom ho lopata niesla za strigami.
Letel a letel, až doletel na veľkú skalu. Strigy tam už sedeli, hostili sa, pili a tancovali. Ukryl sa kdesi do škáry, aby ho neobjavili.
Natŕča uši, počúva, ako sa strigy chvascú, čo komu zle urobili: tej gazdinej chorobu doniesli, tej zase kravu začarovali, aby
