NAJERÍK, VIKTOR
ŠŤASTENKO
Rozprávky zo Zamaguria
Mladé letá, Bratislava, 1983
edícia Z rozprávky do rozprávky
ilustrácie Ján Lebiš
2. vydanie, 20.000 výtlačkov
66-098-83
beletria, rozprávky, literatúra slovenská, povesti
176 s., slovenčina
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal poškodený
PREDANÉ
*juran*det*
Zaštítené velikánmi Tatier, celkom v kúte Slovenska, čupí si Zamagurie. Kraj oplývajúci sviežou zeleňou, hlbokými lesmi, bystrinami, so skalným kaňonom, v ktorom sa kľukatí ôsmimi zákrutami dravý Dunajec. Oddávna si na ňom pomedzi skalné steny s rozoklanými hrebeňmi a v prudkých perejach hľadali cestu pltníci, podperení orlím pierkom. Tak, ako sa patrí na chlapov-goralov, ktorí sa dennodenne potýkajú s bystrinami i tvrdými ostrými skalami, kde si orly stelú hniezda. I domy zamagurských horalov-goralov pripomínajú hradby. Drevené, do štvorca stavané obydlia s hrebeňovou strechou sú uzavreté pred víchricou, snehom, ale i pred nepriateľským votrelcom. K rázu kraja patrí i rázovité nárečie. Je tvrdé, také ako Zamagurie. Tamojší ľudia nepovedia hora, ale gura, takisto seba nemenujú horalmi, ale goralmi.
V zimnom období sa Zamagurčania večierkami stretávajú v kúdeľnej izbe, ženy spriadajú kúdeľ, muži voľačo vyrezávajú alebo opravujú. A v takej chvíli, pri teplej peci sa samo od seba tisne na jazyk slovo. Vtedy prichádzajú rozprávky. Aké sú? Sú jednoduchšie a kratšie ako rozprávky Pavla Dobšinského. A o čom sa v nich hovorí? Nuž o Zamagurčanoch. O Mišovi Viaterkovi, lenivom panskom kočišovi z Veľkej Lesnej, ktorému musel pomáhať čierny gacek, malý netopier. Miško Viaterek mal veľa starostí, kým sa nepríjemného gaceka zbavil. Rozprávky rozprávajú o zamagurských práčkach, ako perú na potoku, kde žijú boginky, ktoré ľuďom často zamieňajú deti za svoje, lebo boginčiatka sú pažravé a im sa nechce takých papkáčov chovať. Boginky sú vraj zlé i dobré, naháňajú strach, ale zväčša vzbudzujú smiech. Iné rozprávky sú o bačoch a o živote na salaši. Bačovia s valachmi a honelníkmi trávia väčšinu roka v osamelých kolibách uprostred hôr. Odkázaní sú sami na seba a na vlastnú pomoc. Takýto život ich nútil pozorovať prírodu okolo seba a čerpať z nej skúsenosti. Bačovia mali preto oddávna povesť vedomcov. V rozprávkach ich ľudia obdarili čarodejnou mocou a dávali si na nich pozor...
Fantázia Zamagurčanov stvorila mnoho čarodejných bytostí — sú to víly, vilkolky, matrony, černokňažníci a podobne. Všetky si prostý zamagurský človek vkomponoval do svojich skutočných príhod, a tak vlastne vznikli čarovné prípoviedky. Prípoviedky zaujali folkloristu Viktora Majeríka, nuž ich zozbieral. Zozbierané prípoviedky sa natoľko zapáčili spisovateľovi Petrovi Glockovi, že ich pre slovenského čitateľa umelecky spracoval. Zamagurské rozprávky pod názvom Šťastenko vychádzajú vo vydavateľstve Mladé letá po druhý raz a mnohí sa s nimi stretli aj v bábkovom divadle v pásme Zamagurské rozprávky.
