ZUCHARDT, KARLUMRI, BLÁZON!
(Stirb, du Narr!)
Tatran, Bratislava, 1981
edícia Meteor (97)
preklad Alfréd Engelmann
prebal Fedor Kiš
2. vydanie, 30.000 výtlačkov
61-2186-81
beletria, román, história,
536 s., slovenčina
hmotnosť: 620 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal natrhnutý
0,10 €
*cesvo*
Karl Zuchardt predstavuje v tomto diele Thomasa Mora, bývalého lorda kancelára a autora Utópie, v jeho boji s kráľom Henrichom VIII. Tichá veľkosť a rozšafná múdrosť Thomasa Mora výrazne kontrastuje s animálnou vitalitou jeho nebezpečného protivníka. Keďže autor oživuje dôležité ekonomické, sociálne, politické a cirkevné pomery, ako aj erotické sily, ktoré pôsobia v prítmí histórie, vznikla farbistá, no umelecky uzavretá maľba pozoruhodného dejinného úseku: Anglicko v prvej polovici 16. storočia, protirečivé a naivne brutálne, ale zároveň na duchovnej úrovni stojace Anglicko, kde sa reformácia uskutočňuje s cynickým egoizmom a kde sa stavajú základy panovníckeho absolutizmu.
Podstatnú časť knihy tvorí zápas veľkého humanistu Mora s mocným panovníkom, zápas, v ktorom More stráca slobodu, majetok a napokon aj hlavu, ale nikdy nestratí tvár. V zápase prefíkaného kráľa s buržoáznym parlamentom dostávajú sa na povrch javy, ktoré sa opakujú v politickom živote rozličných období a dokazujú, do akých tragických kríz sa môže dostať ľudstvo, keď jeho vládcovia opustia základné mravné princípy. Obdobie neskorého stredoveku v Anglicku podáva Zuchardt vo svojej knihe veľmi živo, plasticky a na širokom dejovom podklade. Autorova drobnokresba despotického panovníka na jednej strane a humanistického mysliteľa na druhej, zložité historické procesy a ich pôsobivé podanie vytvárajú pozoruhodné dielo, po ktorom vďačne siahne takisto čitateľ, ktorý hľadá v dejinách poučenie, ako i čitateľ, ktorý má rád živé historické obrazy, plné vzrušujúceho deja a stupňovaného napätia.
Kniha dosiahla v pôvodine doteraz pätnásť vydaní a preložili ju do mnohých jazykov.
Sir Percival Bedlam odcválal dnes už na úsvite zo svojho vidieckeho sídla. Keď chce cestou navštíviť svojho švagra lorda Hallama, šerifa Northamptonského grófstva, prerokovať s ním súrnu vec a jednako ešte načas dôjsť do Northamptonu, nuž je dobre začať deň včas. Navyše sir Percival má rád čerstvé ráno, keď sa všetko na poliach a pastvinách ešte len prebúdza. Sir Percival vždy žil na vidieku. Nemyslí na to, ako toľkí jeho šľachtickí druhovia, že presídli do Londýna, aby obsmŕdal okolo kráľa ako dvoran. Sir Percival sa na vidieku narodil, na vidieku chce žiť.
Pevne a vypätý sedí v sedle, keď teraz v sprievode jediného sluhu klusá rannou krajinou. Človek by nepovedal, že Percival má už päť krížikov na chrbte. Tvár má ešte sviežu a bodrú, je zdravo opálený a červený od ostrého ranného vzduchu. Keďže cestuje na koni, má na sebe jednoduchý, praktický poľovnícky odev, na nohách čižmy a cez plecia prehodenú tmavú pláštenku. Na klobúku má síce jedno pero, ale iba preto, aby sa líšil od obyčajného občana. Na prepych si sir Percival nepotrpí a neželá si ani, aby sa v rodine vystavoval na obdiv. Sir Percival sa nepotrebuje nafukovať, jeho staré dobré meno mu získava dostatočnú úctu všade, kdekoľvek sa zjaví, napríklad v hostinci Pod heroldovým plášťom v Northamptone, kde sa zamýšľa zložiť dnes popoludní. Po vybavení obchodných vecí je príjemné odpočinúť si deň alebo dva v Northamptone už preto, aby sa človek trochu popozeral medzi ostatnými cestujúcimi a čo-to od nich počul. Kto žije sám, odrezaný od ostatného sveta vo svojom vidieckom sídle, veľmi rád sa podozvedá, čo zaujímavé sa vo svete deje.
Áno, sir Percival je otvorená povaha. Spokojne a veselo si prezerá kraj, cez ktorý prechádza — to všetko je jeho kraj, jeho majetok. Kde len dovidí, rozprestierajú sa pastviny, napospol jeho pastviny. A ako ide ďalej, vždy znovu sa s úľubou díva na stáda svojich oviec. Len čo ovčiar spozná sira Percivala, úctivo ho pozdraví. Sir Percival mu živo odpovie.
Pred spokojným zrakom sira Percivala sa pasú ohromné stáda oviec. Tisíce oviec. A usilovne, s hlavami sklonenými na zem, bez jediného zvedavého pohľadu po okolí, trhajú, šklbú papuľami trávu, šklbú a šklbú, žerú a žerú, neúnavne, aby sa udržali nažive, posúvajú sa dopredu ako sivá vlnená masa, jedna poháňa druhú v tupom, vrodenom pude sebazáchovy. Keď kôň ide krokom a po tráve, sira Percivala neruší dupot kopýt, a tak to môže počuť: šum neúnavného šklbania a žrania sa pri každom jednotlivom zvierati ozýva ticho a tupo, akoby sekane, ale v množstve sa zlieva do jedinečnej melódie života.
Sir Percival sa kochá v tisícoch vlnitých chrbtov. Ako úžasne sa zmenili časy! Len so súcitom si spomína na otca. Otec mu ako chlapcovi často rozprával, ako to vyzeralo za vojny červenej a bielej ruže: boj a nepokoj v krajine, neistota a krvavé vraždenie. Preto si otec musel vydržiavať veľa ozbrojených jazdcov, tak ako všetci šľachtici, aby bol schopný obrany, a žoldnieri spotrebovali všetko, čo sa na otcovom majetku urodilo. Teraz už vojny ruží patria minulosti, takmer sa na ne zabudlo, a otec chvalabohu bojoval na správnej strane, takže si majetky smel ponechať. Žoldnierov mohol poprepúšťať, v Anglicku bol mier. Ale trvalo dlho, veľmi dlho, kým starý pochopil, že už nie je potrebné tak krvopotne obrábať pôdu ako kedysi. Starý dobrák to vlastne nikdy celkom nepochopil. Až keď sa sir Percival stal pánom na vidieckom sídle.
Je síce pravda— ak má sir Percival byť spravodlivý — že jeho otec ešte vôbec nemohol pochopiť, čo sa zmenilo. Bolo to priveľmi nové. Otcovi nikdy ani na um neprišlo, že by mal vo veľkom predávať, že z pôdy treba vyťažiť peniaze. Veru, staré dobré časy! S masou ľudí, čo na vidieckom majetku žili, sa strovilo všetko, čo sa nagazdovalo. Sir Percival to raz porátal:
.................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Ako by sa mohol odvážiť v krátkom doslove podať správu o štyroch storočiach a čo len v obrysoch naznačiť, akými bludnými i správnymi cestami od dní Thomasa Mora sa ľudstvo usilovalo a usiluje dostať napred, aby myšlienky, ktoré on vyslovil, konečne uskutočnilo?
