BAUM, VICKYĽUDIA V HOTELI
(Menschen im Hotel)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1969
edícia Tvorba národov
preklad Tessa Žabkayová
obálka Milan Spál1. vydanie, 18.000 výtlačkov
13-72-058-69
beletria, román
240 s., slovenčina
hmotnosť: 308 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,10 € DAROVANÉ
*cesvo*
Gaigern sa prizeral tomuto výjavu a zaliala ho horúčava. Úbohé stvorenie, pomyslel si, úbohá ženská stvorička. Teraz plače. Je to priam pochabé -
Po tom, čo Gruzinská porodila prvé dve bolestné slzy, šlo to už ľahšie. Pokračovala spŕška sĺz, ktorá bola teplá a súčasne chladná ako letný dážď - Gaigern si mimovoľne spomenul na hortenziové záhony v riedskej záhrade - potom sa to premenilo na vášnivý prúd, čierny prúd, pretože černidlo na riasy sa celkom rozpustilo, a nakoniec sa Gruzinská hodila na posteľ a vzlykala ruské slová do zopnutých rúk, ktoré si pritlačila k ústam. Gaigern sa pri tom pohľade zmenil z hotelového zlodeja, ktorému nechýbalo veľa, aby bol zrazil túto ženu, na muža, na veľkú, jednoduchú a dobromyseľnú mužskú bytosť, ktorá nemohla vidieť nijakú ženu plakať, a pritom jej nepomôcť. Teraz už nemal strach, vôbec nemal strach; obyčajná ľútosť premenila mu srdce na malý rozbúšený zvon. Prešiel k posteli, z obidvoch strán vzlykajúceho tela sa podoprel rukami a takto naklonený nad Gruzinskú, začal šepkať do jej vzlykotu. Nepovedal jej nič zvláštneho. Plačúce dieťa alebo chorého psa by bol utešoval podobnými slovami. „Úbohá žena,“ povedal asi, „úbohá malá žena, úbohá malá Gruzinská, ona plače. Dobre padne plakať, áno, dobre padne? Tak nech si malé utýrané stvoreniatko poplače, Urobili mu dačo? Boli k tebe zlí? Je ti po vôli, že som pri tebe? Mám tu zostať? Máš strach? Preto plačeš? Ach ty - hlúpe malé žieňa
Zdvihol jednu ruku z postele, odtiahol Gruzinskej zopäté ruky od úst a bozkal ich; boli mokré od plaču a čierne, ako ruky malého dievčatka; aj tvár mala rozmazanú od sĺz a černidla. Gaigern sa musel zasmiať. Hoci Gruzinská ešte plakala, zazrela dobromyseľný pohyb, ktorý hýbe plecami silných mužov, keď sa smejú. Gaigern sa odpútal od postele a zašiel do kúpeľne. Vrátil sa so špongiou a opatrne jej umyl tvár, aj uterák priniesol. Vyplakaná Gruzinská teraz ležala ticho a nechala sa umývať. Gaigern si sadol na peľasť postele a usmial sa na ňu. „No?“ spýtal sa. Gruzinská zašepkala niečo, čomu nerozumel. „Musíš to povedať po nemecky,“ prosil ju. „Ty - človek zašepkala Gruzinská. To slovo ho zasiahlo; dopadlo na jeho srdce ako ostro prihratá tenisová lopta, takmer ho to zabolelo. Ženy, s ktorými prišiel do styku, neoplývali nežnými slovami. Volali ho holúbok, bubi, zlatičko alebo „veľký barón“. Načúval vnútornému hlasu, akoby ho bolo zavolalo čosi z detstva, zo sféry, ktorú už opustil. Striasol to. Keby som aspoň mal čo fajčiť, pomyslel si celý zmäknutý. Gruzinská mu chvíľku hľadela do očí akýmsi čudesne zahmleným a takmer šťastným výrazom. Teraz si sadla, dlhými palcami na nohách vylovila spadnuté papuče a hneď z nej bola zase dáma.
„Oh - lala,“ povedala. „Aké sentimentality. Gruzinská plače? To je divadlo. Nerobila to od - nerobila to už roky. Monsieur ma veľmi naľakal. Monsieur je sám na vine za túto trápnu scénu.“ Hovorila v tretej osobe, chcela vytvoriť odstup, zobrať späť to náhle ty, ale tento človek jej už bol príliš blízky, aby mu mohla povedať „vy“. Gaigern nemal čo odpovedať. „To je strašné, ako divadlo zožiera človeku nervy,“ pokračovala po nemecky, lebo sa jej zdalo, že nerozumel. „Disciplína! Ó áno, máme disciplínu. Disciplína je tak strašne namáhavá. Disciplína, to znamená robiť vždy to, čo človek nechce robiť, ako sa vraví - nemá chuť. Je to známe: veľká únava od priveľkej disciplíny?“
„Ja? Oj nie. Ja robím vždy to, na čo mám chuť,“ povedal Gaigern. Gruzinská zdvihla ruku, do ktorej sa vrátila všetka gracióznosť. „Ó áno, monsieur. Človek má chuť vojsť do izby dámy - vojde. Človek má chuť nebezpečne preliezať balkóny - urobí to, a ešte na čo má monsieur chuť?“
„Chcel by som fajčiť,“ odpovedal Gaigern úprimne. Gruzinská, ktorá čakala dačo iné, považovala odpoveď za gavaliersku a ohľaduplnú. Podišla k písaciemu stolu a ponúkla Gaigernovi svoju malú tabatierku. Ako tu tak stála v obnosenom, ale pravom kimone, v obnosených papučiach, ovešala sa všetkým skleneným a štrngavým pôvabom, s ktorým dvadsať rokov cestovala po kontinentoch. Ako vyplakane a celkom žalostne pritom vyzerala, na to asi zabudla. „Vyfajčme teda fajku mieru,“ povedala a zdvihla ku Gaigerovi dlhé, pokrčené viečka. „A potom si povieme adieu?“ Gaigern dychtivo vťahoval dym do nosa a do pľúc. Uľavilo sa mu, hoci
...................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Otáčavé dvere sa točia, krútia, krútia, krútia ...
