DUMAS, ALEXANDRE
GRÓF MONTECRISTO 1
(Le Comte de Monte-Cristo)
Mladé letá, Bratislava, 1965
preklad Vladimír Roy
ilustrácie Imrich Polakovič
úprava textu pre mládež Elena Chmelová
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
66-137-65
beletria, román
292 s., slovenčina
hmotnosť: 427 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
2,20 € DAROVANÉ EGJAK
*cesvo*
Na druhý deň sa Franz zobudil prvý a hneď zacengal. Zvonec sa ešte chvel, keď vošiel otec Pastrini.
— Nuž, — zvolal hostinský víťazne, ani nečakajúc na Franzovu otázku, — včera som to dobre tušil, excelencia, keď som vám nechcel nič sľúbiť. Neskoro ste sa začali starať, v Ríme už niet ani jedného koča, myslím totiž, že niet koča na najbližšie tri dni.
— Áno, — poznamenal Franz, — niet koča pre tých, ktorí ho naozaj potrebujú.
— Čože? — opýtal sa Albert. — Niet koča?
— Veru tak, — prisvedčil Franz, — uhádli ste.
— No, máte sa čím chváliť, tým vaším Večným mestom!
— Vec sa má tak, excelencia, — nadhodil otec Pastrini, ktorý chcel pred hosťmi zachrániť povesť svojho mesta, — koč nemožno dostať od nedele rána do utorka večera, ale do tých čias, ak si prajete, dostanete aj päťdesiat kočov.
— Aha, to je už iná vec! — zvolal Albert. — Dnes je štvrtok, ktovie, čo sa môže stať do nedele!
— Nič viac, iba že príde desať až dvanásťtisíc cudzincov, — poznamenal Franz, — a ťažkostí bude ešte viac.
— Priateľu, — ohlásil sa Morcerf, — tešme sa z dneška a nelámme si hlavu nad budúcnosťou.
— Azda dostaneme aspoň oblok? — opýtal sa Franz.
— Kam?
— Nuž predsa na Corso!
— Oblok! Ach, božemôj, kdeže! — zvolal otec Pastrini. — Ani myslieť! Bolo ešte jedno na piatom poschodí v paláci Doria, a to si prenajal istý ruský veľmož za dvadsať zecchinov denne.
Mladíci užasnuto pozreli na seba.
— Tak, drahý môj, — nahováral Franz Alberta, — viete, čo by bolo najlepšie? Keby sme šli na karneval do Benátok. Ak tam nenájdeme kočiar, nájdeme tam aspoň gondolu.
— Ale nie, to veru nie! — zvolal Albert. — Chcem vidieť karneval v Ríme a musím ho vidieť, keby som mal chodiť aj na chodúľoch.
— To je výborná myšlienka, — zvolal Franz, — najmä ak sa budú zhášať moccoletti. Preoblečieme sa za upírov a budeme mať senzačný úspech.
— Vaše excelencie si teda prajú koč do nedele?
— A čo si, do čerta, myslíte, že budeme behať po rímskych uliciach ako súdni pisári? — odsekol Albert.
— Pôjdem teraz vykonať rozkazy vašich excelencií, — vravel otec Pastrini, — ale upozorňujem, že koč bude stáť denne šesť piastrov.
— Ale ba, drahý pán Pastrini, — odpovedal Franz, — veď ja nie som milionár ako náš sused a upozorňujem vás, že som už po štvrtý raz v Ríme, poznám ceny kočiarov, vo všedné dni, v nedeľu i vo sviatok. Dám vám dvanásť piastrov na dnes, zajtra a pozajtra, a veru vám z toho kvapne pekný groš.
— Ale, excelencia... — zvolal otec Pastrini vyčítavo.
— Choďte, drahý náš hostiteľ, len choďte, — skočil mu do reči Franz, — lebo sa sám dohodnem s kočišom a dobre viete, že máte čo ľutovať.
— Neráčte sa unúvať, excelencia, — odpovedal otec Pastrini s úsmevom talianskeho špekulanta, ktorý uznáva svoju porážku, — urobím všetko, čo sa len dá, a dúfam, že budete obidvaja spokojní.
— Výborne! To je už múdra reč!
— Kedy si prajete koč?
— O hodinu.
— O hodinu bude stáť pred bránou.
A naozaj, o hodinu čakal koč na mladíkov. Bol to iba skromný fiaker, ale mladí ľudia by boli šťastní, keby našli aspoň podobný dopravný prostriedok aj na posledné tri dni.
— Excelencia, — zvolal sprievodca, keď zbadal Franza pozerajúceho z obloka, — má ekvipáž zastať pred palácom?
Hoci Franz už poznal takéto prepiate reči, najprv sa predsa len poobzeral, či to naozaj patrí jemu.
Franz bol excelenciou, fiaker ekvipážou a hotel Londýn palácom.
Franz a Albert zišli dolu. Ekvipáž dojachala pred „palác“, „ich excelencie“ natiahli nohy na náprotivnú lavičku a sprievodca sa vyšvihol na zadné sedadlo.
— Kam si prajú zájsť excelencie?
— Najprv pred Svätého Petra a potom do Kolosea, — odpovedal Albert ako pravý Parížan.
No Albert nepoznal Rím. Obzrieť si chrám svätého Petra možno najskôr za deň a jeho prehliadka by trvala celý mesiac. A tak sa im chytro minul celý deň, kým mohli aspoň povedať, že videli Svätého Petra.
Priatelia zbadali, že sa deň už končí.
Franz pozrel na hodinky — bolo pol piatej.
Chytro sa vrátili do hotela. Pri bráne rozkázal Franz kočišovi, aby ich čakal o ôsmej. Chcel Albertovi ukázať Koloseum v mesačnom svite, ako mu ukázal chrám svätého Petra za dňa.
Franz určil kočišovi aj cestu, ktorou pôjdu: mal vyjsť bránou del Popolo, ísť popri hradbách a vrátiť sa bránou San Giovanni. Tak sa im Koloseum zjaví nečakane a nič — ani Kapitol, ani Forum, ani oblúk Septima Severa, chrám Antonia a Faustíny alebo Via Sacra, nezmenšia jeho veľkoleposť.
Sadli si za stôl: otec Pastrini sľúbil svojim hosťom znamenitú hostinu a dal im celkom chutný obed.
Keď dojedali obed, prišiel sám hostinský. Franz si najprv myslel, že prišiel pre pochvalu, a nešetril slovami uznania, no otec Pastrini ho nenechal dlho hovoriť.
— Excelencia, — povedal, — vaša chvála mi veľmi lichotí, ale neprišiel som preto...
...................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
21. mája o pol jedenástej predpoludním, Helderova ulica, č. 27.