PANFIOROV, FJODORV KRAJINE PORAZENÝCH
Svet socializmu, Bratislava, 1952
preklad Júlia Magálová-Kováčová
obálka Marián Čunderlík
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
beletria, román
476 s. slovenčina
hmotnosť: 506 g
tvrdá väzba
stav: zachovalá, bez prebalu
0,10 € PREDANÉ
*cesvo*
Za dva dni utíchol požiar na stanici železničnej križovatky. Vojaci dostali rozkaz zúžiť kruh a postupovať dopredu:
— Neprepustiť ani vtáčka!
Vojaci sa pohli s pripravenými samopalmi, narážali na poškodené tanky, delá, na rozbité rušne, na spálené mŕtvoly vojakov a čoskoro zbadali v hlbokom kráteri človeka v hlbokom bezvedomí. Dôstojník sišiel k nemu, prezrel mu všetky vrecká a keď našiel potvrdenie, kde stálo, že »Karl Stumm je hlavným poradcom Herr Schreidera«, dal rozkaz, aby ho vojaci okamžite dopravili do mestskej nemocnice, sám zatelefonoval Herr Schreiderovi do krytu a hlásil:
— Našli sme vášho poradcu. Je trošku popálený. Teraz je v nemocnici.
— Vý-ýborne, — Schreider až poskočil na jednej nohe, neodkladal slúchadlo a posmešne pozeral na Blomberga. — Čo? Čo chcete ešte? Aha! Aby som si zapamätal vaše meno. Nadporučík Kurz. Veľmi dobre. A vyprosím pre vás od strýčka feldmaršala Železný kríž. — Keď položil slúchadlo, poprechádzal sa po kryte, potom sa obrátil ku grófovi a povedal: — Teraz aj vy chápete rozdiel medzi mozgom kravy a človeka?
— Pravdaže, šéf.
— A vy, Fritz?
— Ja chcem spať, nespal som celú noc.
— A predsa, pokúšali ste sa spoznať ten rozdiel?
— Načo zas?
— Môj poradca Karl je v nemocnici, celý popálený. Ha! »Ušiel k partizánom!« »Partizán!« Aké máte presné oko, Fritz!
Nikolaj Korabľov naozaj ležal v nemocnici s popálenými rukami, s ohoreným obočím, oholený, zafačovaný a lekár ho kriesil salmiakom a akýmisi injekciami. Nebol však sám, vedľa neho ležali na dvoch lôžkach popálení Sivolobov a Jaňa Rezanov.
Keď lekár vyšiel z miestnosti, Jaňa sa nadvihol na posteli a zašepkal:
— Ako ste sa sem dostali, Nikolaj Stepanovič? My sme blúdili sem a tam. A vy?
— Aj ja som blúdil sem a tam.
Nikolaj Korabľov sa s oholenou hlavou, s ohorenými obrvami, s náplasťou na tvári, sošlý a sčernetý od dymu, nepodobal na seba. Obrátil sa k svojim priateľom a zašepkal:
— No, sme my majstri! Dobre, že to takto skončilo. A viacej nebudeme hovoriť, dakedy majú aj steny uši.
Na druhé ráno prehovoril lekára, aby ho prepustili z nemocnice; na bričke Herr Schreidera ho dopravili do bytu, a za hodinu už sedel v kresle pred šéfom.
Keď vstúpil do pracovne, Herr Schreider sa mu vrhol naproti, chcel ho chytiť za ruku, ale keď videl, že má na nich obväzy, objal svojho radcu okolo pliec a naťahoval sa ako žížala.
— Trápim sa. Smútim! Nespal som, nepil, nejedol po všetky tie dni, čo som vás hľadal. No, to nič. Teraz sa radujte. Nestane sa nám toto, — urobil prstom kruh okolo krku, ako by naň zakladal slučku. — Nestane. Partizáni. Rozumiete? Všetko urobili partizáni. My sme svedomití, sme na stráži, ale partizáni. Prečo nevykynožia partizánov? E-ech! Svalíme to na nich,... na partizánov! — zamával tenučkou rúčkou do obloka. — Na nich, na partizánov! A môj strýc príde sem. Čochvíľa tu bude.
V tejže chvíli sa pred budovou školy zastavilo niekoľko aut. Na všetkých autách sa razom otvorily dvierka, z prvého auta sa vysypala ako z vreca stráž, ozbrojená od hlavy po päty, potom sa z druhého vyvalil dosť tučný, maličký a okrúhly ani lopta, feldmaršal von Schreider, a z ostatných — generáli, plukovníci, pobočníci, miestni činitelia.
Herr Schreider utekal privítať strýka, a Nikolaj Korabľov sa pritisol k otvorenému obloku.
Feldmaršal nestihol urobiť krok a celá suita — generáli, plukovníci, pobočníci, miestni činitelia — ho obkolesila, stála v pohotovosti, vzpriamená, mykala stehnami, cvakala opätkami a hľadela len na feldmaršala. Keď pomaly obrátil hlavu napravo, všetci obrátili hlavy napravo. Keď pozrel do neba, všetci pozreli do neba. —
................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
"Domov! Domov! Domov!", ledva vyriekla Tatiana a stratila vedomie.
