DOĽD-MYCHAJLYK, JURIJBARÓN GOLDRING V NOVÝCH SLUŽBÁCH
Epocha, Bratislava, 1969
edícia Členská knižnica
preklad Teodor Fiš
prebal a ilustrácie Emil Bačík
1. vydanie, 40.000 výtlačkov
beletria, román
300 s., slovenčina
hmotnosť: 393 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, prebal poškodený
0,20 € darované
*cesvo*
Posledný raz sa čitateľ stretáva so známou knižnou a televíznou postavou barónom von Goldringom v tretej časti špionážneho príbehu Doľda Mychajlyka „Barón Goldring v nových službách“.
Barón Goldring, premenovaný na Freda Schulza v Škole rytierov šľachetného ducha založenej po druhej svetovej vojne v Španielsku ako výcvikové stredisko špionážnych agentov, dostáva sa s tajným poslaním do Ríma. Pohybuje sa medzi predstaviteľmi neofašistických kruhov a pošťastí sa mu takto získať zoznamy bývalých fašistických pohlavárov a ich nasledovníkov rozprchnutých po svete. Fred Schulz, čiže Grigorij Gončarenko, pracuje v prostredí plnom napätia a len s najväčším úsilím sa mu darí hrať dvojakú rolu: dôverníka západnej spravodajskej agentúry a zostávať v spojení so svojimi. S podobným poslaním prichádza aj do povojnového Nemecka, kde sa v zložitých podmienkach stretáva s celou škálou špiónov a buduje si svoje postavenie medzi bývalými fašistickými vedúcimi činiteľmi.
Tretí zväzok špionážneho príbehu „Barón Goldring v nových službách" sa dostáva čitateľovi do rúk už po autorovej smrti. A tak sme nevdojak svedkami, ako hrdinovia odchádzajú spolu so svojim tvorcom do nenávratna.
Márii sa znova snívalo o dlhej kôlni s velikánskymi kaďami, postavenými do dvoch radov. Zdalo sa jej, že stojí pri kadi, v ktorej vrie akási čierna tekutina a dvoma palicami vyťahuje z nej nekonečne dlhý pás čiernej látky, a tá sa okolo nej ukladá vo zvitkoch na dlážke. Dvierka pece pod kaďou sú rozžeravené, látka sa parí, palice jej už-už padajú z unavených rúk, ale frau Scholz je nemilosrdná: poháňa ju pokrikom „schnell, schnell“, slová jej svištia okolo uší ako práskanie bičom, hoci čierne zvitky sa už dvíhajú dookola ako hory. Hora neustále rastie a frau Scholz je vždy navrchu a svojím hadím pohľadom priam hypnotizuje Máriu a núti ju, aby sa opäť a opäť chytala do nevýslovne úmornej roboty.
Mária, zaliata studeným potom, sa prebrala z ťažkého sna a zahmleným pohľadom sa obzrela po izbe. Pred očami sa jej ešte stále marili obrovské kade, z ktorých vychádzala čierna para. Ale postupne sa jej vynárali obrysy známych predmetov, čoraz zreteľnejšie sa črtali z hmly, a zrazu, celkom nečakane, všetko v izbe bolo na svojom mieste a mátožný sen sa rozplynul.
,,To všetko zostalo v mojej pamäti ako biľag,“ pomyslela si Mária. „Akoby som sa náhle vrátila domov a nebývala tu stále ..."
Rázne vstala. V izbe bolo chladno, treba si obliecť niečo teplé. Mária potriasla hlavou s krátkymi vlasmi, prednožila pravú, potom ľavú nohu, rozhodila ruky dozadu, vpred, potom predklon, záklon. Cviky ju naozaj zohriali, telu vrátili pružnosť a duši rovnováhu. Po nočnom marive nezostalo ani stopy. Mária bola pripravená na nový deň.
Pred odchodom sa ešte raz zastavila pred zrkadlom a skúmavo sa doň pozrela. Uvidela pred sebou cudziu, celkom cudziu osobu, až bolo zaujímavé obzrieť si ju . . . Štíhla, elegantná postava. V čiernom pulóvri jej štíhlosť ešte väčšmi vynikala. Náhrdelník drobných, ale naozajstných perál na hrdle upútava pozornosť nevtieravo a pripomína, že mladá vdova sa začína vymaňovať zo smútku. Svedčí o tom aj ľahučký dotyk rúžu na perách a dvoje sotva badateľných čiernych čiar okolo vonkajších kútikov svetlosivých očí. Nad účesom Mária dlho uvažovala, napokon sa rozhodla, že krátko pristrihnuté vlasy jej najlepšie pristanú. Okrem toho si asi takto predstavovala ženu, ktorá je nútená kliesniť si cestu ďalším životom sama.
Keď prišla na pretras otázka, ako má Mária pokračovať, ako si vybrať najšikovnejšie krycie miesto, padlo veľa návrhov, ale vedúci skupiny podplukovník Gorenko sa nespokojne mrštil:
— Všetko je to akési ošúchané, všetky tie trafiky, kaviarničky, ateliéry a podobne. Jedným úderom treba zabiť dve muchy: našim ľuďom zabezpečiť spoľahlivé krycie miesto a súdruhovi Starodubovi umožniť vybudovať potrebný okruh stykov, ktorý môže byť aj užší, ale zato pre nás zaujímavý. Preto by to malo byť . . . malo by to byť . . .
Podplukovník netrpezlivo bubnoval prstami po stole, prižmúril oči a znezrady naradovane vykríkol:
— Lekáreň!
— Lekáreň? — Opýtal sa ktosi prekvapene i rozčarovane.
— Áno, lekáreň. Lenže nie taká obyčajná, ale taká na americký spôsob, kde možno kúpiť aj všelijaké drobnosti z galantérie, písacie potreby, fľašku coca-coly, dokonca si aj niečo zajesť. Veď ste čosi také čítali u Iľfa a Petrova! Také čosi! Pre Nemcov bude taký podnik novotou, bude príťažlivý. A okupačným vojskám pripomenie kúsok Ameriky. Taký podnik veľmi vyhovuje Márii, uplatnia sa v ňom jej vlastnosti, vlastnosti ženy zásadovej, okolo ktorej sa možno krútiť a dvoriť jej, pričom si nikto nič nedovolí.
..................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Nie je vždy ľahké byť "rukou Prozreteľnosti", keď ide o srdce matky, hoci aj smrteľne ranené.
