MAY, KARLPÚŠŤOU
(Durch die Wüste)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1969
preklad Tessa Žabkayová
ilustrácie Ľudovít Ilečko
1. vydanie, 70.000 výtlačkov
13-72-034-69
beletria, román, dobrodružné,
376 s., slovenčina
hmotnosť: 551 g
tvrdá väzba
stav: bez prebalu, dosky ušpinené
DAROVANÉ EGJAK
*cesvo*
NA FARAÓNOVOM JAZERE
Zastavil som svoju ťavu a kochal som sa pohľadom na lesklé prúdy Červeného mora. Necítil som úzkosť pred týmto živlom, ale skôr posvätnú úctu, ktorá sa človeka zmocňuje na biblických miestach.
Za mnou ležala krajina Ozirisa a Izisy, krajina pyramíd a sfíng, krajina, kde sa bohom vyvolený národ hrbil pod jarmom útlaku a nosil obrovské skaliská na stavbu zázračných diel, ktoré cestovatelia pozdĺž Nílu obdivujú dodnes.
Predo mnou, pred mojimi nohami sa trbietali vody Arabského zálivu, severozápadného výbežku Červeného mora. Tieto masy vodstva kedysi poslúchli Jehovov hlas, rozostúpili sa vo dva múry, pomedzi ktoré utláčaný národ Izraelitov našiel cestu k slobode, zatiaľ čo obrovský národ ich utláčateľov a prenasledovateľov, Egypťania, strašne zahynuli v tých istých vodách. Bol to prúd, v ktorom neskoršie takmer zahynul aj sultán el Kebir’, Napoleon Bonaparte.
A oproti Birket Faraun — Faraónovmu jazeru, ako Arabi nazývajú miesto, kde sa vodné masy spojili nad Egypťanmi, čnie sa skalistá hora Sinai, najslávnejšia hora sveta.
Zaiste by som bol i dlhšie ostal pohrúžený do biblických úvah, keby ma nebol prerušil Halefov hlas:
„Hamdulilah, chvalabohu, že je púšť za nami! Sidi, tu je voda! Zosadni z ťavy a vykúp sa tak, ako sa vykúpem ja!“
Vtom pristúpil ku mne jeden z beudínov, ktorí nás sprevádzali, a výhražne zdvihol ruku.
„Nerob to, efendi!“
„Prečo ?“
„Pretože tu býva anjel smrti. Kto tu vstúpi do vody, buď sa utopí, alebo si semienko smrti odnesie so sebou. Každá kvapka tohto mora je slzou stotisícich duší, ktoré tu zahynuli, pretože prenasledovali Mojžiša a jeho národ. Tadiaľto sa ponáhľa čo najskôr prejsť každý čln a každá loď; Alah preklial toto miesto.“ „Chcel som tu počkať na nejaké plavidlo, ktorým by som sa odviezol ďalej.“
„Až po Suez? To je zbytočné. Spoľahni sa na nás a naše ťavy ťa tam dovedú skôr než loď.“
„Nechcem ísť do Suezu, lež do Turu.“
„V tom prípade naozaj musíš ísť loďou. Tu ťa však nikto nezoberie, dovoľ, aby sme ťa odprevadili ešte kus na juh, kým prídeme na miesto, kde už nebývajú duchovia a kde hociktorá loď vďačne zastane a zoberie ťa na palubu!“
„Ako dlho by sme ešte museli ísť ?“
„Necelé tri hodiny!“
Aby som sa dostal k Červenému moru, nešiel som obvyklou cestou z Káhiry do Suezu. Púšť medzi týmito dvoma mestami si už dávno nezasluhuje svoje meno. Predtým bola nebezpečná jednak pre úplný nedostatok vody a jednak pre zlodejských beduínov, ktorí na tejto pustej ceste vykonávali svoje remeslo. Teraz je tento úsek cesty celkom iný, a preto som sa aj držal väčšmi na juh. Isť na ťave osamelou pustatinou bolo pre mňa oveľa príťažlivejšie než po vychodenej ceste. Preto som teraz chcel obísť aj Suez, lebo by mi bol poskytol len to, čo som už videl a poznal.
Počas našej jazdy vynorili sa obidve holé výšiny Džekenu a Daadu, a keď sme po pravej strane videli vysoký vrcholec Džebel Garibu, mali sme už za sebou aj faraónov hrob. Červené more tvorilo po ľavej strane záliv, v ktorom kotvilo plavidlo. Bola to bárka, ktorá sa v Červenom mori nazýva sambuk.
Plavba v Arabskom zálive je veľmi nebezpečná.
...................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Potom sme sa vrátili do údolia.
