DUMAS, ALEXANDREGRÓF MONTECRISTO 3
(Le Comte de Monte-Cristo)
Mladé letá, Bratislava, 1965
preklad Vladimír Roy
ilustrácie Imrich Polakovič
úprava textu pre mládež Elena Chmelová
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
66-137-65
beletria, román
296 s., slovenčina
hmotnosť: 477 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
2,20 € DAROVANÉ EGJAK
*cesvo*
V predošlej kapitole sme videli pani Danglarsovú, ako prišla oficiálne oznámiť pani Villefortovej skorý sobáš slečny Eugénie Danglarsovej s pánom Andreom Cavalcantim.
Ale pred týmto oznámením, ktoré hlásalo, alebo aspoň zdalo sa hlásať, pevné rozhodnutie všetkých, ktorých sa to týkalo, odohrala sa zaujímavá scéna.
V krásnom, vkusne pozlátenom salóne, ktorý bol pýchou svojho majiteľa, prechádzal sa pán barón Danglars asi o desiatej ráno, zamyslený a zrejme znepokojený, zastavoval sa pri každom zvuku a hľadel na všetky dvere.
Keď už nemohol ďalej vydržať, zavolal si komorníka.
— Štefan, — riekol mu, —spýtajte sa, prečo si slečna Eugénia žiadala, aby som ju čakal v salóne, a prečo ma tu necháva tak dlho čakať.
Keď si takto uľavil, trochu sa uspokojil.
Slečna Danglarsová si naozaj ráno vyžiadala u otca rozhovor a za miesto rozhovoru označila zlatý salón.
Neobvyklá žiadosť a najmä jej oficiálny charakter veľmi prekvapili baróna. Hneď vyhovel dcérinmu želaniu a prvý vošiel do salónu.
Štefan sa čoskoro vrátil.
— Slečnina komorná, — oznamoval, — mi povedala, že slečna dokončuje toaletu a hneď príde.
Danglars kývol hlavou, že dobre. V spoločnosti a pred služobníctvom tváril sa Danglars ako dobrák a slabý otec; túto masku používal pre „ľudovú“ veselohru, ktorú sústavne hral; prisvojil si tento výzor tváre, lebo sa mu zdalo, že mu pristane, ako pristalo maskám antických hercov mať pravý kútik úst zdvihnutý a usmiaty, kým ľavý bol spustený ako pri plači.
Poponáhľajme sa povedať, že v Danglarsovom intímnom živote pravý kútik úst, zdvihnutý a usmiaty, hneď klesol do roviny kútika spusteného do plaču, takže dobrák a slaboch väčšinou ustupoval hrubému manželovi a despotickému otcovi.
„Do čerta,“ dudral Danglars v duchu, „keď sa so mnou to bláznivé dievča chce zhovárať, prečo nepríde jednoducho do mojej pracovne? A prečo sa chce so mnou zhovárať?“
Už si asi dvadsiaty raz opakoval túto znepokojujúcu myšlienku, keď sa zrazu otvorili dvere a zjavila sa Eugénia v čiernych šatách z lesklého hodvábu, pretkávaných čiernymi matnými kvetmi, prostovlasá a s rukavičkami, akoby bola prichystaná sadnúť si do kresla v Théatre Italien.
— Tak čo sa stalo, Eugénia? — zvolal otec. — A načo ten slávnostný salón, keď je tak príjemne v mojej pracovni?
— Máte úplnú pravdu, otče, — odvetila Eugénia a pokynula otcovi, že si môže sadnúť, „a vyslovili ste tým dve otázky, ktoré vlastne obsahujú celý náš rozhovor. Odpoviem teda na obidve, a to proti zvyku najprv na druhú, lebo je menej komplikovaná. Vyvolila som salón za miesto schôdzky, aby som vyhla nepríjemnému vplyvu a dojmu, ktorým pôsobí bankárova pracovňa. Pokladničné knihy, akokoľvek sú pozlátené, priečinky, zatvorené ako brány pevnosti, hŕby bankoviek, prichodiacich bohvie odkadiaľ, množstvo listov, prichodiacich z Anglicka, z Holandska, zo Španielska, z Indie, z Činy a z Peru — to všetko divne účinkuje na otcovho ducha a dáva mu zabudnúť, že sú na svete vyššie záujmy, ako je jeho spoločenské postavenie a mienka jeho splnomocnencov. Vyvolila som teda tento salón, kde šťastný a usmiaty môžete vidieť svoj, môj i matkin portrét v nádherných rámoch a rozličné vidiecke krajinky a dojímavé pastierske idylky. Pripisujem vonkajším dojmom veľkú moc. Azda sa mýlim, najmä vo vašom prípade, ale nečudujte sa. Nebola by som umelkyňa, keby som si nezachovala trocha ilúzií.
— Veľmi dobre, — povedal Danglars, keď si celú túto tirádu vypočul s neochvejnou chladnokrvnosťou, bez toho, aby z nej pochopil čo len slovko, tak úporne hľadal v myšlienkach svojej dcéry vlastnú myšlienku ako každý, kto má plnú hlavu osobných záujmov a bočných úmyslov.
— Tým som teda aspoň čiastočne objasnila druhý bod, — pokračovala Eugénia bez najmenšieho zmätku s chlapskou priamočiarosťou, ktorá charakterizovala jej posunky i tón, — a myslím, že ste s vysvetlením spokojný. Teraz sa vráťme k prvému. Spytovali ste sa ma, prečo som si vyžiadala rozhovor; poviem vám to takto, pane: nechcem sa vydať za pána grófa Andrea Cavalcantiho.
Danglars vyskočil z kresla a zdvihol oči i ruky k nebu.
— Bože môj, nechcem, — riekla Eugénia stále s rovnakým pokojom. — Vidím, že sa tomu divíte, lebo od toho času, ako je celá tá záležitosť v prúde, neprejavila som ani najmenší odpor, lebo som si bola istá, že v rozhodnej chvíli viem proti ľuďom, ktorí sa nespytovali na moju mienku, a proti veciam, ktoré sa mi nepáčia, uplatniť svoju pevnú a bezpodmienečnú vôľu. Teraz však môj pokoj a pasivita, ako hovoria filozofi, pochádzala z iného prameňa; z toho, že som sa snažila poslúchať ako poslušná a oddaná dcéra, — a ľahký úsmev prebehol po jej purpurových perách.
— A výsledok? — spýtal sa Danglars.
— Výsledok? — odvetila Eugénia. — Pokúšala som sa o to, čo mi sily stačili, a teraz, keď nadišla tá osudná chvíľa, pri všetkej svojej usilovnej námahe cítim, že nemôžem poslúchnuť.
— Ale konečne mi povedzte, Eugénia, akú príčinu máte na odmietnutie? — zvolal Danglars, pretože nevynikal silou ducha, a spočiatku bol úplne ohromený ťarchou neúprosnej logiky, ktorej chladnokrvné slová prezrádzali toľko predchádzajúceho uvažovania a toľkú silu vôle. — Akú príčinu?
— Akú príčinu? — opakovala deva. — Ó, bože môj, nie že by bol azda škaredší, hlúpejší alebo nepríjemnejší ako iní muži, nie, tým, ktorí posudzujú muža podľa tváre a postavy, môže pán Andrea Cavalcanti celkom vyhovovať. Nie je to ani preto, že by mu moje srdce bolo menej naklonené ako inému, to by bol dôvod dievčatka z penzionátu, ktorý je pod moju dôstojnosť, nemilujem vonkoncom nikoho, pane, viete to, však? Neviem
................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
"Čakať a dúfať!"
