BRÁZDOVÁ, DAGMARPRAVIDLÁ SPOLOČENSKÉHO SPRÁVANIA
Čo sa patrí a čo nie
IRIS, 1992
preklad Judita Drábová
obálka Eliška Dresslerová
ISBN 80-900530-6-8
psychológia
106 s., slovenčina
hmotnosť: 142 g
mäkká väzba
stav: dobrý
1,20 €
*kolha* in *H-kris*
Spoločenský život v rodine
Šťastie i nešťastie je vecou duše.
Demokritos
Základné sociálne a spoločenské návyky získavame v rodine. Tam nadobúdame prvé skúsenosti, ako sa k sebe správajú blízki ľudia, ako sa treba správať k cudzím ľuďom. Dieťa sa učí nielen formou príkazov a zákazov, ale predovšetkým napodobovaním vzorov. "Dojmy z mladosti sú nevyhladiteľné a dieťa si často pamätá slovo zdanlivo nepatrné, výstup zdanlivo bezvýznamný, ktorý rodičom dávno vypadol z pamäti, po celý život. Dojem rodičov, s ktorými sa dieťa najviac a prvý raz v živote stretáva, je v jeho mysli nevyhladiteľný a spravidla rozhodujúci.“ (Guth-Jarkovský).
V najužšej rodine fungujú dva základné typy vzťahov: muž-žena, rodičia-deti (prípadne súrodenci medzi sebou). Formy týchto vzťahov môžu mať rozličnú podobu. Sú rodiny s absolútne liberálnym, demokratickým vnútorným usporiadaním, na druhej strane potom rodiny, kde je usporiadanie pevné, podliehajúce jedinej autorite (tradičný patriarchálny typ rodiny).
Prvému typu zodpovedajú kamarátske vzťahy. Deti dokonca rodičom niekedy hovoria krstnými menami. To už sa zo všeobecnej spoločenskej konvencie, aspoň v našich podmienkach, trochu vymyká. Nechceme na týchto miestach presadzovať, že všeobecne platné spoločenské pravidlá je nevyhnutné dodržiavať bez výnimky aj v rodine. Nielen osobnosť, ale i každá rodina má svoj image. Ale stojí za zamyslenie, či sa nenahrádza niečo úplne jedinečné niečím všeobecnejším (kamarát môžem byť síce nie s každým, ale s hocikým, mamičku mám iba jedinú), či sa neprevádza bohatosť, rozmanitosť vzťahov a života na zjednodušujúci, všeobecne platný vzorec.
Druhý typ rodiny, jednoznačne autoritatívny, patriarchálny, je dnes výnimkou. Že deti rodičom vykali, vieme skôr z literatúry. Obyčajne sa v týchto rodinách prísne dbalo aj na dodržiavanie mnohých ďalších spoločenských konvencií. Deti vychované v takejto rodine by v ďalšom živote nemali mať ťažkosti s rešpektovaním ani tých naj striktnejších spoločenských noriem. (Veľakrát sa všeobecný úpadok mravov spája práve so zanikaním tohoto typu rodiny).
V krajne liberálnej rodine sa podporuje individualita, je však nebezpečenstvo, že tá môže prerásť do egocentrizmu a nedisciplinovanosti. A tieto vlastnosti, prirodzene, nesvedčia o bezbolestnom zapojení sa do spoločenského života. V autoritatívnej rodine je zasa ťažké získať rešpekt k sebe samému, schopnosť presadiť sa môže byť utlmená.
■ HOSŤ A HOSTITEĽ
Ani tá najuzatvorenejšia rodina, ktorá sa vyhýba spoločenským kontaktom, nemôže zostať celkom izolovaná, jedného dňa sa stane, že príde návšteva. Hosť do domu, Boh do domu. Úlohy hostiteľa i hosťa, majú svoje pravidlá.
Hneď na začiatku treba zdôrazniť, že prísť na návštevu neohlásene je nespôsobnosť a nevychovanosť. Môžete si to dovoliť iba k členom rodiny a k naozaj najbližším priateľom. Aj tak sa vystavujete riziku, že budete po chvíli taktne odprevadený. Návšteve by malo vždy predchádzať alebo pozvanie, alebo ohlásenie. Vyvarujete sa tak možnosti, že prídete skutočne nevhod a privediete navštívenú obeť do trápnej situácie. (Konkrétne dramatické podoby tejto situácie
................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Svet je rozmanitý a nemá zmysel si lámať hlavu nad tým, či iným zvykom, sú cudzie kláštory, teda logicky aj cudzie rehole.
