LUNDKVIST, ARTURBABYLON, NEVIESTKA BOHOV
(Babylon, gudarnas sköka)
Smena, Bratislava, 1988
edícia Máj (509)
preklad a doslov Milan Richter
ilustrácie Emil Sedlák
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 35.200 výtlačkov
073-056-88 BNB
beletria, román, literatúra švédska,
240 s., slovenčina
hmotnosť: 318 g
tvrdá väzba s prebalom
0,50 € stav: dobrý *barpe*home*in*belx-swe*
Svetoznámy švédsky spisovateľ Artur Lundkvist (nar. 1906), člen Nobelovho výboru a laureát Leninovej ceny, nám v svojej osemdesiatej knihe, ktorá je zároveň jeho ôsmym a posledným historickým románom, približuje život v Babylone za vlády Nabukadnezara II. a jeho nástupcov, teda obdobie 586 až 539 pred n. 1. V dvoch paralelne sa odvíjajúcich príbehoch oživuje činy proroka Daniela, ktorého ako mladého odvlečú chaldejskí vojaci po dobytí Jeruzalema do babylonského zajatia, a zobrazuje osudy mladého dievčaťa Lilidy, ktorú predajú do otroctva a ktorá sa stane v Babylone najprv slúžkou v dome starého veľmoža a neskôr neviestkou hlavného babylonského boha Marduka. Lundkvist s nesmiernou bohatosťou a pestrosťou svojho čistého, poetického jazyka rozpráva o službe židovského mládenca Daniela na Nabukadnezarovom dvore, interpretuje jeho sny a videnia, podáva vyčerpávajúci prehľad dejín Babylonu a Sumeru, ich mýtov, bohov, hrdinov, oboznamuje čitateľa so skvostami babylonskej architektúry, so slávnou vežou, veľchrámom a kráľovským palácom, no najmä s rušným a pestrým životom v nich. Prostredníctvom Lilidy (neskôr Oany) nám sprítomňuje všedný život v Babylone, zvyky a obrady, ruch na bazári, pohlavnú zvrátenosť, činnosť nevestincov, kruté výjavy v levovej jame či obetovanie dračiemu bohovi (krokodílovi!), ale aj osamotenosť Mardukovej neviestky, čakajúcej na vrchole „do neba sa týčiacej" veže na príchod boha, ktorý ju v niektorú noc príde obšťastniť. Babylon, neviestka bohov, je román, ktorý nás nesmierne poučí, vzruší a obdarí krásou obrazov a nezabudnuteľných príbehov.
Doba, krajina a zvieratá
Prastará sumerská legenda rozpráva o národe, ktorý prišiel z mora a nad ktorým panovalo počas štyristo päťdesiatšesťtisíc rokov desať prakráľov, čo žili ako bohovia či polobohovia, v podstate nesmrteľní alebo rodiaci sami seba znova a znova, až pokým neprišla veľká potopa.
O tej sa v legende vraví, že Gilgameš, veľký kráľ z Uruku, vyhľadal praotca Utanapištima. ktorý zachránil ľudstvo pred potopou, a dozvedel sa od neho, ako to vlastne bolo.
Boh stvorenia Ea vyjavil Utanapištimovi v jednom sne trest, na ktorý bohovia po spoločnej porade odsúdili ľudí, nato si praotec postavil loď a zobral na ňu vyvolených ľudí, zvieratá a rozličné druhy obilnín.
Nadišiel veľký nečas, zatemnil oblohu a premenil všetko svetlo na tmu, dokonca aj bohovia sa zľakli tej búrky a záplavy a odkradli sa do neba, kde sa schúlili za hradbami ako bojazlivé psy.
Po šiestich dňoch a siedmich nociach sa more upokojilo a počasie sa umúdrilo, v diaľke sa zjavila hora Nisir a loď zamierila k nej, uviazla na brehu a nedala sa pohnúť.
Utanapištim vypustil najprv holubicu, ktorá sa vrátila, potom lastovičku, ktorá sa takisto vrátila, a nakoniec havrana, ktorý (takto to legenda vraví) videl, kde voda vyschla, jedol z mŕtvol, brodil sa vodou, vypúšťal trus a nikdy sa už nevrátil.
Je možné, že práve toto si Daniel prečítal na tabuľkách s klinovým písmom o potope, o prvej, alebo prvej zaznamenanej potope a že takto sa oboznámil s predlohou neskoršej biblickej potopy.
V legende sa ďalej vraví o kráľovi Mesannepadovi, zakladateľovi tretej dynastie po potope, ktorá bola zároveň prvou dynastiou v meste Ure. V tom čase sa osídlili močariská okolo širokej delty riek Tigrisu a Eufratu a na pahorkoch sa dvíhali prvé mestá obohnané múrmi a opevneniami, ktoré poskytovali ochranu aj stádam dobytka a oviec pasúcim sa v ohradách pod mestskými hradbami.
Hovorí sa tu tiež o národe, ktorý prišiel zo severu, z horských končín a priniesol so sebou do riečnej delty aj svoju kultúru, bohov, zákony a písmo: tmavovlasý, ale nie semitský národ, nazývaný čierne hlavy, ktorý bol navyknutý modliť sa k svojim bohom na návršiach, na končiaroch hôr, a preto vystaval v delte umelé kopce, postavil zikkuraty s vysokými vežami a aj na tejto jemu celkom cudzej rovine sa pridŕžal architektúry, ktorá vychádzala zo stavby drevených domov a chrámov v horských a lesných končinách.
Tento národ sa asimiloval, ba zlúčil s pôvodnými, domácimi kmeňmi, obýval najmä mestá, ktoré mali každé svojho kráľa, ale neskôr sa spojili vďaka uctievaniu tých istých bohov a vytvorili ríše Sumer a Akkad.
Sumerské mýty o stvorení sveta pochádzajú zrejme z ústneho podania národa, ktorý prišiel z mora: podľa nich sa svet zrodil v morských hlbinách za boja bohov s netvormi. V neskorších mýtoch sa zjavil Marduk ako hrdina svetla, ktorý bojoval v strašlivom zápase s Tiamatom, mocnosťou priepastnej tmy. zvíťazil nad ním a nastolil vládu bohov nad celým svetom.
Mardukovi sa pripisuje aj stvorenie ľudí, a keďže víťazstvo bohov nad zlými mocnosťami bolo definitívne, mohli zostať aj ľudia dobrými, bez viny, vykúpení raz prevždy, pod ochranou bohov, no museli im slúžiť, byť vďační a uctievať ich.
Bohovia mali ľudskú podobu, alebo ľudia boli stvorení na obraz bohov, zatiaľ čo zlé mocnosti vyzerali ako zvieratá či netvory. Bohovia totiž porazili nielen priepastné mocnosti, ale aj bežné druhy zvierat, ktoré mali slúžiť ľuďom ako svojim pánom a poskytovať im potravu, nevyhnutnú pre ich život.
Ľudia predstavovali, pravdaže, za pomoci bohov, dobro, čo v nich dosiahlo dokonalosť, a ich poslaním bolo už len žiť, žiť bez akejkoľvek snahy, túžby po zdokonalení, zlepšujú to, čo bolo, malo zostať také navždy, dívať sa vpred alebo do minulosti bolo to isté, víťazný boj a dráma vykúpenia boli raz navždy dobojované, dohrané, skončené.
Moc nad ľudom odovzdali bohovia panovníkovi, vyvolenému kráľovi a za najvyššie dobro sa pokladala striedmosť
