DIETRICH, MARLENEBERTE LEN MÔJ ŽIVOT...
Reflexie
(Nehmt nur mein Leben...)
Smena, Bratislava, 1988
edícia Eva (94)
preklad Naďa Kotršová, Kamil Peteraj
doslov Peter Mihálik
prebal Karol Rosmány
2. vydanie, 52.000 výtlačkov
073-093-88 BLM
beletria, autobiografia, umenie, film
304 s., slovenčina
hmotnosť: 370 g
tvrdá väzba s prebalom
0,40 € stav: veľmi dobrý *bruri**printer* DAROVANÉ
1,10 € stav: dobrý, prebal po krajoch ohnutý DAROVANÉ EGJAK*zukol4*
Meno Marlene Dietrichová je vo filmovom svete pojem. Sláva, mýtus, legenda — to všetko sa spája aj s menami iných filmových hercov a herečiek, v jej prípade však toto všetko má svoje reálne opodstatnenie. Mnohí z autorov, ktorí sa pokúsili napísať jej biografiu, sa nedržali faktov, vyrozprávali jej život s mnohými nepresnosťami, na základe nepodložených faktov a skutočnosti skresľovali. Preto sa na konci šesťdesiatych rokov Marlene Dietrichová rozhodla, že napíše sama svoju autobiografiu a v nej všetky údaje uvedie na správnu mieru a svoju umeleckú cestu opíše pravdivo. Takto vznikla kniha, ktorá nielen opisuje jej život, ale aj polemizuje s tým, čo sa dovtedy o nej popísalo, a keďže kniha je dobre napísaná, stala sa bestsellerom. Autorka sa venuje rokom svojho detstva a mladosti, hereckej kariére, činnosti počas druhej svetovej vojny ako príslušníčky americkej armády, kariére speváčky. Pravdaže, takéto rozdelenie knihy je len rámcové, každá stránka knihy je naplnená postrehmi predovšetkým o kolegoch, s ktorými pracovala pred kamerou, o stretnutiach a priateľstve s mnohými významnými postavami politického a kultúrneho sveta, o jej rodinnom živote, o problémoch filmovej tvorby, jej názormi na mnohé otázky a problémy, ako ich prináša život.
Monografia sa stala svedectvom o živote veľkej a múdrej ženy, o umeleckej tvorbe, o zodpovednosti umelca voči tým, pre ktorých hrá a spieva, a keďže Dietrichovej súdy a názory prezentuje skutočná osobnosť umeleckého sveta, sú všeobecne prijateľné, veď vyplynuli z hlbokého ponoru do kultúrneho a sociálneho kontextu umenia dvadsiateho storočia.
Dávno som sa zapodievala prípravami na ďalší film. Žila som v prehriatych šatniciach (ani v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch nemali ešte ventiláciu) a starala som sa len o to, aby som presne vyhovela von Sternbergovej predstave - vždy v ďalších úlohách.
Nedalo sa tomu zabrániť, aby sa môj súkromný život neposudzoval podľa postáv, ktoré som predstavovala. Ani von Sternberg, ani ja sme proti tomu nič nemohli urobiť. Nevenovala som tomu pozornosť. Názory ostatných ma vôbec nezaujímali. Pre mňa bol najdôležitejší von Sternbergov názor.
Pravdepodobne s tým začalo celkom úmyselne propagačné oddelenie štúdia, postarali sa o to, aby sa prestalo rozlišovať medzi mnou a mojimi filmovými postavami. Vymýšľať historky pre tlač a početné filmové magazíny so širokým okruhom nie práve najinteligentnejších čitateľov bolo napokom ich úlohou.
Život, aký som viedla v Hollywoode, nebol revírom pre lovcov senzácií. Neostávalo im teda iné, ako si ho urobiť „zaujímavým a vzrušujúcim“.
Dnes je mi jasné, že som v propagačnom oddelení štúdia asi nebola veľmi obľúbená. Ale keby som to vtedy aj bola vedela, nezáležalo by mi na tom. Keď som dostala zo štúdia príkaz poskytnúť interview - nestávalo sa to našťastie často splnila som ho a naučila som sa zdvorilo vyhnúť otázkam, podľa mňa nenáležitým.
To, čo sa dnes označuje ako môj „mýtus“ alebo „legenda“, vzniklo práve vtedy a pretrváva dodnes.
Aké pochybné by bolo identifikovať ma prostredníctvom mojich úloh, dokazuje samotný fakt, že som hrala veľmi rozdiele charaktery. Nakoľko boli rôznorodé, vyplýva z experimentu, ktorý som urobila oveľa neskôr.
Na premietanie v newyorskom Múzeu moderného umenia som zostrihala ukážku pospájanú zo scén filmov, nakrútených von Sternbergom. Výsledok prekvapil dokonca znalcov.
Vyvrátil všeobecné presvedčenie, že moje postavy boli vždy rovnako statické - že som len hľadela cez ľavé plece, že sa v mojej záhadnej tvári neodzrkadlil ani záblesk citu, že som sa nikdy nikomu nepozrela do očí a ukázal celkom inú herečku. Zostrih dokázal, aká klišéovitá bola táto predstava.
Hoci som túto „montáž" urobila sama, musím uznať, že bola veľmi dobrá. Škoda len, že nemám kópiu alebo aspoň poznámky, ako nasledovali scény za sebou. Pri zostrihu som sa nechala viesť citom a zo všetkých filmov som vyberala len také scény, ktoré sa navzájom líšili štýlom prejavu, charakterom postavy, zábermi kamery, svetlom i kostýmami.
Viem, že tento film bolo treba demontovať, pretože mnohé scény boli vypožičané z kópií všemocnej MCA a museli ich vrátiť. Je mi len záhadné, prečo neurobili kópiu aj z „môjho filmu", prv ako odovzdali originály. Zrejme to bola, ako zvyčajne, otázka peňazí.
Paramount sa opakovane pokúšal rozdeliť nás, von Sternberga a mňa. Mala som však v zmluve, že mám právo „zvoliť si režiséra", takže nemohli len tak ľahko uskutočniť svoje zámery. Ich dôvody boli očividné: „Prečo nemať namiesto jedného dva finančné úspechy?“ Meno von Sternberg malo svoj dobrý cveng - takisto ako moje. Pustili sme sa hneď obidvaja do boja a vyhrali sme na celej čiare. Súhlasil iba raz, aby som nakrútila film bez neho. Bola to Pieseň piesní (Song of Songs) a film nemal úspech.
Von Sternberg sa vrátil z dlhej cesty a začal pripravovať film podľa slávneho francúzskeho románu Žena a bábka (La Femme et le Pantin) od Pierra Louysa. V Amerike ho pomenovali Diabol je žena (The Devil is a Woman), nemecký názov je Španielska tanečnica (Die spanische Tänzerin). Autori životopisov sa neraz pokúšali dokázať, že ide o autobiografický film. V Európe, kde je kniha veľmi známa, nič podobné netvrdili, navyše tam tento príbeh už viac ráz sfilmovali. Ale v Amerike niektorí kritici dokonca naznačovali, že sa von Sternberg pokúsil zobraziť v tomto filme svoj i môj život. V skutočnosti sa film do bodky pridŕžal pôvodného románového deja.
V mojich očiach je film Diabol je žena (názov je hrozný, ale štúdio na ňom nástojilo) najkrajším filmom, aký bol nakrútený. Vedela som, že je to náš posledný spoločný film s von
