GOLON, ANNEGOLON, SERGE
ANGELIKA MARKÍZA ANJELOV
(Marquise des anges I - Angélique)
Tatran, Bratislava, 1972
preklad Mária Kocúriková, Hana Lerchová
verše prebásnil Július Lenko
edícia Meteor (47)
3. vydanie, 54.000 výtlačkov
61-241-72
beletria, román
512 s., slovenčina
hmotnosť: 550 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,00 €
*zukol3*belx-fra*
Anjel či diabol? Záhadná a krásna Angelika nastoľuje večný „problém ženy“. Otec ju vydáva veľmi mladú za mocného toulouského šľachtica, „bohatšieho a vznešenejšieho“ ako mladý a vzdialený kráľ Ľudovít XIV., rovesník Angelikin. Pozná mladá žena lásku a šťastie?
To je prvý osudový otáznik! Angelika sa dozvie, že jej manžel je zohyzdený, že kríva a navyše, že jeho rozprávkové bohatstvo znepokojuje Inkvizíciu, ktorá je v Languedoku ešte veľmi mocná.
Zrazu Angelika spozná, že jej manžel, hoci od prírody poznačený, je v skutočnosti veľký vedec, ktorý získal bohatstvo svojimi objavmi pri dobývaní zlatej rudy. Je to výnimočný človek, ktorý si podmaňuje ženy a popri bohatstve nadobúda aj všeobecnú úctu a vážnosť. Jeho palác Veselého poznania a Škola lásky sú pojmom v očiach vtedajšieho pokolenia, ktoré chce užívať plody života.
Žiaľ, Joffrey de Peyrac popud? proti sebe závistlivcov z radov cirkvi, ako aj žiarlivého kráľa. Obvinia ho zo stykov s diablom a posielajú na hranicu . . . Stane si Angelika do radov anjelov alebo diablov v dráme, ktorú dokresľuje široká paleta vysoko postavených osobností Veľkého storočia?
To je ďalší otáznik, ktorým autor nielen udržuje čitateľa v ustavičnom napätí, ale poskytuje mu aj neskreslený pohľad na dobu francúzskeho rozkvetu s jej rozmarmi, nádherou aj ukrutnosťou mocných.
Dobrodružný román takéhoto veľkého štýlu nemal už dávno náš čitateľ v rukách. Osobitne bude zaujímať čitateľov, ktorí dej románu poznajú z filmového spracovania.
Z cesty do Poitiers si Angelika zachovala iba otrasnú, skôr nepríjemnú spomienku. Na tú príležitosť opravili velmi starý koč, do ktorého si posadali Hortense a Madelon. Sluha poháňal zapriahnuté muly. Raymond a Gontran sedeli na pekných koňoch, ktoré dostali do daru od otca. V nových kolégiách vraj mali jezuiti osobitné stajne pre jazdecké zvieratá mladých šlachticov.
Dva statné nákladné kone dopĺňali karavánu. Na jednom sedel starý Guillaume, ktorý sprevádzal svojich mladých pánov. V kraji kolovalo mnoho nedobrých chýrov o nepokojoch a vojnách. Pán de Rochefoucauld vraj organizuje vzbury v Poitou na účet pána de Condé. Verbuje armády a berie časť úrody, aby ich mal čím živiť. Pri slove armáda má každý na mysli hlad a biedu, žoldnierov a tulákov na rázcestiach.
Preto šiel s nimi starý Guillaume, s pikou opretou o strmeň, so starým kordom pri boku.
Cesta však bola pokojná. Keď prechádzali cez les, videl niekoľko podozrivých tieňov schovávajúcich sa medzi stromami. No akiste pika starého žoldniera a určite aj biedne vyzerajúci záprah odradili zbojníkov.
Noc strávili v hostinci pri bezútešnom rázcestí, kde nepočuli nič iné iba skuvíňanie vetra v opŕchnutom lese.
Hostinský sa uvolil ponúknuť hosťom žbrndu, ktorej vravel bujón, a zopár kúskov syrov, ktoré zjedli pri sliepňavom svetle lojovej sviece.
— Každý hostinský paktuje so zbojníkmi, — prezradil svojim vyľakaným sestričkám Raymond. — V prícestných hostincoch sa najviac vraždí. Pri poslednej ceste sme nocovali v hostinci, kde ani nie pred mesiacom podrezali krk bohatému finančníkovi, ktorý sa dopustil jediného omylu, že cestoval sám.
Nato oľutoval, že začal také hanobné úvahy, a dodal:
— Zločiny, ktoré pášu obyčajní ľudia, sú dôsledkom zmätkov medzi vysokopostavenými. Nikto už nemá strach pred pánombohom.
Čakal ich ešte deň cesty. Ako vrece s orechmi ich natriasalo na zamrznutých cestách s hlbokými koľajami a tri sestry boli už celé dolámané. Len kedy-tedy prišli na zvyšky starej rímskej cesty a na jej veľké starodávne a pravidelné dlaždice. Najčastejšie to boli zlé cesty, na ktorých bolo blato po krky, lebo tadiaľ ustavične tiahli jazdci a povozy. Pri mostoch stáli vše celé hodiny až do zunovania, lebo mýtnik nebýval veľmi vrtký, no zato zhovorčivý a každého cestujúceho využil na kus reči. Len veľkí páni prechádzali bez toho, že by čo len spomalili, iba čo zvysoka vyhodili zamestnancovi k nohám mešec.
Madelon plakala, celá vyľakaná, kŕčovite sa držiac Angeliky. Hortense so stisnutými perami precedila:
— To je nehorázne!
Boli už všetky tri celé zmorené, takže si mimovoľne vydýchli uľahčením, keď sa im na druhý deň večer ukázalo Poitiers so stupňovite rozloženými ružovkastými strechami na úpätí vŕšku, ktorý obtekala pôvabná riečka: Clain.
Bolo to v jasný zimný deň. Im sa však videlo, akoby boli dakde na juhu, ostatne, Poitou bolo vstupnou bránou, taká lahodná bola obloha nad škridlovými strechami. Zvonili práve Anjel Pána a zvony si vzájomne odpovedali.
Angelike odteraz zvony odmeriavali čas bezmála päť rokov. Poitiers bolo mesto kostolov, kláštorov a kapitúl. Zvony určovali celý život všetkým tým ľudom v sutanách, ako aj húfom študentov takých hlučných, akí tichí boli ich učitelia. Kňazi a bakalári sa stretávali na rohoch strmých ulíc, v tôni dvorov, na námestiach položených nad sebou, ktoré sa ponúkali na odpočinok pútnikom v meste.
Deti baróna de Sancé sa rozišli pri katedrále. Kláštor uršulínok bol trochu vľavo nad riečkou Clain. Kolégium pátrov jezuitov bolo na samom vrchu. Akí už bývajú mladi ľudia neobratní, rozišli sa takmer, bez slova. Jediná Madelon so slzami v očiach si objala bratov.
Tak sa teda za Angelikou zavreli brány kláštora. Dlho nevedela pochopiť, že príčinou zadúšajúceho pocitu, ktorý ju gniavil, bolo náhle odlúčenie od vonkajšieho sveta. Múry, samé múry, a na oblokoch mreže. Kamarátky sa jej nevideli sympatické: doteraz sa hrávala s chlapcami, malými sedliačikmi, ktorí ju obdivovali a vo všetkom nasledovali. Kým tu, medzi slečnami z popredných a zámožných rodín, Angelika sa mohla rátať iba ak medzi posledné.
Musela sa podvoliť utrpeniu, čo jej spôsoboval korzet s kosticami, veľmi posťahovaný, v ktorom sa každé dievčatko muselo držať rovno, a tak si na celý život, v každých okolnostiach získalo kráľovsky vznešené držanie tela. Angelika bola silná a pružná, od prírody sa pohybovala pôvabne, ani nepotrebovala ten pancier. Lenže to bol predpis vymykajúci sa z kláštorného rámca. Keď počula, ako sa o tom zhovárajú veľké dievčatá,
