MAILER, NORMANNAHÍ A MŔTVI 2
(The Naked and the Dead)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1982
edícia Retro (19)
preklad Šarlota Barániková
obálka Ján Krížik, Ladislav Borodáč
3. vydanie
13-72-047-82
beletria, román
264 s., slovenčina
hmotnosť: 233 g
mäkká väzba
stav: dobrý
0,80 €
*zukol3* in **S7S**
Americký románopisec Norman Mailer sa narodil r. 1923 v štáte Jersey na východnom pobreží USA, študoval na Harvardovej univerzite a na Sorbone a koncom vojny slúžil dva roky v armáde. Neskôr sa uplatnil najmä ako publicista, ktorý upozorňoval na pálčivé problémy krajiny a nezabudol zaujať kritický postoj k vietnamskej vojne. Za svoju literárnu činnosť dostal viacero cien. Je autorom románov The Naked and the Dead - (Nahí a mŕtvi, 1948), Barbary Shore (Berberské brehy; 1951), The Deer Park (Zverník, 1955,) An American Dream Americký sen, 1965), Why Are We in Vietnam? (Prečo sme vo Vietname?) 1967), Of a Fire on the Moon (O ohni na Mesiaci, 1970), ale aj noviel, divadelných hier, básní a i. Nahí a mŕtvi sú nielen autorovým najlepším dielom, „ ale asi aj najlepším románom o druhej svetovej vojne v celej americkej literatúre. Dej knihy je pomerne skromný. Opisuje sa v nej invázia na malý pacifický ostrov za americko-japonskej vojny. Mailer predstavuje vojnu z hľadiska takmer fašistického generála Cummingsa a z pohľadu malej prieskumnej jednotky. Obidve stanoviská sa, prirodzene, rozchádzajú a autor nenecháva nikoho na pochybách, s kým sympatizuje. Nádej vidí v obyčajných vojakoch, ktorí držia spolu a v srdci sa neodlúčili od života doma. Mailer sa v tomto románe i v ďalšej svojej tvorbe prejavil ako hlboko spoločensky zaangažovaný spisovateľ, a nové slovenské vydanie jeho už klasického diela po pätnástich rokoch náš čitateľ určite privíta.
Goldstein pokrčil plecami. „Niekedy to človek nerobí dobre. Ja som z tých, ktorým je lepšie veľa nepremýšľať.”
„Mhm. Aj ja.” Minetta pobadal, že Goldstein už zabudol, ako biedne s Rothom robili, a mal ho preto rád. Nie je taký ako tí druhí, aby sa stále zlostil. Pritom Minettovi zišlo na um, ako sa povadil s Croftom. Zlosť, ktorá ho pobádala, teraz vyprchala a myslel už len na to, aké to bude mať následky, „Ten Croft je sviniar,” povedal. Aby sa vyhol premýšľaniu o následkoch, usiloval sa znova rozhorčiť.
„Croft!” povedal Goldstein zhnusene. Na chvíľu sa ostražito poobzeral. „Myslel som, keď prišiel ten poručík, že všetko bude ináč, vieš, vyzeral celkom fajn chlap.” Goldstein si zrazu uvedomil, aké nádeje vkladal do toho, že im už Croft nebude veliteľom.
„Ále, ten ani prstom nepohne,” povedal Minetta. „Pozri, dôstojníkovi by som nikdy neveril. Ten bude s chlapíkom, ako je Croft, vždy jedna ruka.”
„Lenže mal by prevziať velenie,” povedal Goldstein. „Keď to prenecháš takému, ako je Croft, tomu sme my hovno.”
„Má nás v žaludku,” povedal Minetta. Mal záchvat neistej pýchy. „Ja sa ho nebojím, povedal som mu, čo si myslím, veď si videl."
„Mal som to urobiť ja.” Goldstein bol celý zronený. Prečo nevie ľuďom povedať, čo si o nich myslí. „Som primäkký," povedal nahlas.
„Hej, primäkký,” potvrdil Minetta. „Nesmieš dovoliť, aby ti tí chlapi prerástli cez hlavu. Musíš im ukázať, že sa nedáš. Keď som bol v nemocnici, bol tam jeden doktor a začal do mňa vŕtať. Ale ja som mu povedal svoje.” Minetta veril, že je to pravda.
„Tak to má byť.”
„Isteže!” Minetta bol rád. Ruka ho už tak nebolela a celé telo sa mu pomaly a zľahka uvoľnilo. Goldstein je správny chlap vie myslieť, povedal si Minetta v duchu. „Vieš, ja som sa dosť navystrájal. Chodil som tancovať, vystrájal som s dievčencami, veď vieš. Doma som dušou každej zábavy, mal by si ma vidieť. Lenže ja vlastne nie som taký, lebo keď som si napríklad vyšiel s Rosie, vždy sme sa dlho rozprávali o všelijakých vážnych veciach. Namojdušu, o všetkom možnom sme sa rozprávali ! A ja som vlastne taký,” rozhodol Minetta. „Zaujímajú ma také veci ako povedzme filozofia.” Prvý raz takto o sebe zmýšľal a vlastné hodnotenie sa mu páčilo. „Keď sa títo chlapi vrátia domov, zväčša budú robiť to, čo predtým, budú sa len flákať. Ale my sme z inakšieho dreva, no nie?”
Goldstein rád diskutoval a teraz sa tiež prebral z melanchólie. „Voľačo ti poviem, keď tak človek o tom rozmýšľa, má to všetko cenu?” Smutné vrásky, ktoré sa mu ťahali od nosa ku kútikom úst, sa mu v reči zadumane prehĺbili. „Vieš, možno by sme boli šťastnejší, keby sme toľko nepremýšľali, možno je lepšie žiť a nechať žiť.”
"Aj ja som už na to myslel,” povedal Minetta. Obojakosť jeho neurčitých myšlienok ho znepokojovala. Cítil sa na pokraji akejsi hlbiny. „Vieš, niekedy si myslím, ako to všetko vlastne je? V nemocnici bol chlap a raz v noci umrel. Koľko ráz musím naňho myslieť.”
„Strašné,” povedal Goldstein. „Len tak umrel, a nik nebol pri ňom?” Sústrastne zacmukal a z ničoho nič mu do očí vstúpili slzy.
Minetta naňho pozrel v údive. „Bože, čo ti je?”
„Neviem, ale je to také smutné. Akiste mal ženu, rodičov.” Minetta prikývol. „Vy židia ste čudní. Ľutujete sami seba a ľutujete aj ostatných viac ako iní.”
Roth, ktorý ležal vedľa nich a doteraz bol ticho, sa pozbieral. „Ja s tým nesúhlasim.” Toto zovšeobecnenie ho urážalo, akoby mu bol nadával opilec.
„Čo ti je!” zahriakol ho Minetta. Roth ho rozčuľoval, pripomínal mu, že o niekoľko minút musia ísť zase robiť. Mal tajné obavy, že ich bude Croft pozorovať. „Kto sa ťa čo pýtal, Roth?”
„Myslím, že tvoje tvrdenie nie je ničím podložené.”
Tým, že Minetta Rotha takto zahriakol, prebudil v ňom vzdor. Dvadsaťročný sopľoš, povedal si v duchu, a tiež si myslí, že všetko vie. Pokrútil hlavou a povedal pomalým, slávnostným hlasom: „To je závažná otázka. Také tvrdenie...” Pomaly, pohŕdavo hodil rukou.
Minettu potešilo vlastné pozorovanie; Rothov zásah podpichol jeho zlomyseľnosť. „Čo myslíš, Goldstein, kto má prav-du? Ja alebo henten funebrák?”
Goldstein sa nechtiac rozosmial. Keď tam Roth nebol, mal s ním istý súcit, ale Roth bol vždy taký pomalý, taký slávnostný, keď čosi hovoril. Ledva mohol vyčkať, kým dokončí vetu. Ostatne, Minettova analýza sa Goldsteinovi zapáčila. „Neviem, hádam máš aj pravdu.”
Roth sa kyslo usmial. Na to som si už zvykol, povedal si
