DENKER, HENRYDIAGNÓZA DOKTORKY SCOFIELDOVEJ
(The Scofield Diagnosis)
Smena, Bratislava, 1984
preklad Ján Kamenistý
obálka Zoltán Salamon
2. vydanie, 54.700 výtlačkov
73-060-84
román, beletria, literatúra americká
302 s., slovenčina
hmotnosť: 288 g
mäkká väzba
stav: dobrý
0,10 € DAROVANÉ
*svama*+*bruri* in *printer*
Len čo sa Bob Tatum z telefonického rozhovoru dozvedel, že syn je v nemocnici, trval na tom, že hneď odletí domov. Horace Cameron mu dal k dispozícii svoje vlastné lietadlo a prikázal osobnej sekretárke, aby zavolala doktorke Scofieldovej a pripravila ju na Tatumov návrat. Stretnutie sa konalo v pracovni Jean a okrem nej sa na ňom zúčastnili manželia Tatumovci a Larry Braham. Jean im podrobne porozprávala o všetkom, čo vedela o Bobbyho záchvatoch, aj o tom, čo ešte nevie a čoho bolo, na nešťastie, veľa.
Tatum sa ani nepokúšal skryť, ako ním všetko otriaslo. Pozeral na Marissu a nebol schopný povedať viac ako: — Bože ... úbohý Bobby ... úbohý Bobby ... — Potom a obrátil k oknu a uprene hľadel von. Jean si ho mohla pozornejšie prezrieť.
Bol presne taký, ako jej ho Larry opísal. Pekný, vysoký, štíhly. Širokoplecí a nápadne dobre stavaný. Jean si všimla jeho mocné ruky, keď si nervózne vykrúcal prsty. Tie prsty, ktoré z neho urobili zadáka amerického vybraného futbalového mužstva. Týmito rukami sa vedel tak tajuplne zakvačiť do lopty, chvíľu ju podržať a potom sa vyrútiť vpred. Pravda, aj napriek všetkým fyzickým prednostiam pôsobil v tejto kritickej chvíli ako každý iný omráčený, precitlivený otec plný starostí o svojho malého, krehkého, chorého syna
Jean sa ho jemne dotkla. — Pán Tatum, azda by pomohlo, keby som sa dozvedela, na čo myslíte.
— Na čo myslím? — ozval sa opatrne. — Hlúpe, na aké veci človek v takejto chvíli vie myslieť. — Potom sa priznal: — Myslel som na to, že v Inter Electronics vyrábame kompletný výstroj, ktorý človeku pomohol dostať sa na Mesiac. A tu zrazu sedíme bezmocní, porazení, keď treba zistiť, čo sa odohralo v hlave päťročného chlapca.
Larry sa ozval: — Bob, doktorka Scofieldová nepovedala, že sa to nedá zistiť. Povedala len toľko, že zatiaľ sme na to neprišli.
— Dobre, tak na to teda príďte! Robte čosi! Aby sme vedeli, ako liečiť tú prekliatu vec, hocičo to je!
Jean pochopila, že Tatumova netrpezlivosť vlastne pochádza zo strachu, nuž sa chytila iniciatívy. — Pán Tatum, musíme postupovať obozretne. Musíme sa vyhnúť vyšetreniam, ktoré nateraz nie sú nevyhnutné a ktoré sú nebezpečné. Skutočnosť, že vieme otvoriť hlavu a preskúmať mozog, ešte neznačí, že by sme sa mali do toho nerozvážne pustiť.
Tatum sa zachytil jediného slova. — Preskúmať? Spomínate akési strašné možnosti, pani doktorka.
Skôr ako v ňom predstavivosť vyvolala paniku, Jean ho opravila: — Nerobím nijaké narážky. Porozprávala som vám o celom prípade. O tom, čo vieme. Aj o tom, čo nevieme. Vaša manželka sa tiež o vás vyslovila ako o človeku, ktorý rád zaobchodí s faktmi. Nuž, máte ich pred sebou. A nie sú také zlé, ako sa vám azda vidia.
— Nie sú? Akoby ste povedali, že môj syn je mrzák!
— Také slovo som nepoužila. A nedovolím, aby ste sa o ňom tak vyjadrovali v mojej prítomnosti! — vyčítala mu ostro Jean.
— Veď mu zakážete všetko, na čo sa človek teší, že svojho syna naučí, keď povyrastie ... Nesmie plávať ... nesmie jazdiť na bicykli...
— Nesmie hrať futbal, — doplnila ho Jean, ktorá tušila pravý dôvod Tatumovho sklamania. — Veľa chlapcov dosiahlo významné úspechy, a pritom sa nikdy nedostalo do výberu Ameriky.
Tatum sa na ňu uprene zahľadel. Jean cítila, že brnkla na správnu strunu. Preto ju nesmierne prekvapilo, keď jej trochu nahnevane odpovedal: — Tak aj vy. Nik mi nemôže zabudnúť, že som bol vo výbere Ameriky. Ale nik si nepamätá, že celé štyri roky som mal priemer tri celé sedem. Vstal. Zdal sa jej priveľmi rozrušený. — Doktorka Scofieldová, v Inter Electronics by som nemohol byť, čím som, len preto, že som vedel hrať futbal, tak ako ste sa vy nemohli stať dobrou neurologičkou len preto, že ste príťažlivá žena.
Dal sa prechádzať po miestnosti. Pohyboval sa s gracióznosťou zvieraťa z džungle. — Nie, nezapieram, že práve futbal upriamil na mňa pozornosť pána Camerona. Ale keby som nebol mal aj rozum a nevyužil túto šancu, zostal by som, čím väčšina futbalových hviezd. Urasteným dvorným šašom. Kýmsi, s kým sa azda dá zábavne pozhovárať. Dovtedy, pokým nepríde ktosi, s kým sa dá pozhovárať ešte zábavnejšie.
