TOPOĽSKÝ, MICHALV HĽADANÍ ČLOVEKA I.
Filozofia osobnosti a kultúry
vlastným nákladom, Petrovec, 1943
Edícia Slovenskej Jednoty (5)
filozofia
290 s., slovenčina
hmotnosť: 525 g
mäkká väzba, veľký formát
stav: dobrý
29,00 €
*svama* in *H-2-2*
2. PRVÉ ZNAKY ČLOVEKA.
Tak, ako nám predbežné šetrenie problému ukázalo, človek sa zdá byť súhrnom, sväzkom, zauzleninou skutočností dvojpólových — objektívnych i subjektívnych. Tým by sa však zdala byť dokázanou modalita SPINOZOVA. Lenže my sme zistili — ani jeden z týchto dvoch pólov nemožno podradiť druhému, ako to v dôsledku SPINOZA robil (spiritualizmus). Tu sa SPINOZA teda — podľa nás — zmýlil. Skutočnosti — objektivno, subjektívno — sú nám proste k sebe priraďované, spolu zistené, i ked spôsobom zvláštnym, nie ako obsahy čiste koordinačného pomeru. Ale predsa len táto priradenosť v prvom okamihu platí. A kde je čiastka obsahu j a, tu je vždy, i keď nie zjavne, tak in nuce, i druhá čiastka — moje telo, ako i obsah — spokojnosť, láska, nenávisť a podobne.
Čo z toho plynie ? Že nám prichodí v rámci rôznych obsahov čistého zážitku určité považovať akoby za kostru, sieť, na ktorú sa druhé obsahy poja. Teda pozor — nie za súčet, ako z takéhoto rozboru mnohí chceli tvrdiť. Lebo ani sieť nie je sčitovaním. Ani na sieti jeden uzol nie je uzlom druhým. Rôznosť uzlov je proste fakt. Ale faktom je aj, že len táto súčasná rôznosť a jednota umožňuje nové a nové obohatenie, a teda že je iba v celku možná.
Podobne sa nám to zdá byť i v prípade človeka. Cesta nezaujatého pozorovania, zbaveného všetkých introjekcií, ktoré nové obsahy farbia a pristrihávajú podľa starého spôsobu, rozložila nám čistý zážitok v očko s dvoma uzlami — jedným trvalým, druhým meniteľným. Čím sa zážitky viacej množily, tým bolo viacej týchto očiek. Ale keďže prvý uzol ostal trvalým a rozhodujúcim vždy, táto sieť vyvíjala sa nie v rovine, ale v hĺbke. Teda nie pričitovaním, ale vývojom. A keďže bola nesená vytvorenou trvalosťou dvoch uzlou ja — moje telo, potom sa i musela okolo nich otočiť. Lepšie — potom bolo možné v nej všade túto trvalosť zistiť. A tak nám človek teraz vypadá ako súhrn, lepšie — rast, nesený kostrou ja a moje telo. Obracajme sa, kde chceme v okolí, vymieňajme akýmkoľvek spôsobom obsahy v zážitku, túto trvalosť zistíme všade a jej nemeniteľnosť tiež. Na tejto veci potom nič nemení ani vzťah ku skutočnosti voľnej, ako sme to zistili. Novota je iba v tom, že tu zisťujeme podradenost akoby — nie existencionálnu, ale len funkcionálnu — zistenej už trvalosti. Dokonca v tejto záväznosti a funkcionálnej podčinenosti práve pozorujeme, ako je zistená trvalosť nutná. Lebo nech sa ja koordinačnou osou točí akokoľvek, nech napína vlastné chcenie za obsahom seba zvláštnejším, táto trvalosť neprestáva, ale naopak, tým viacej ju pociťujeme, zažívame, plnení súc zážitkami, čo ich vyvoláva práve mobilita trvalej osi ja — moje t e 1 o, zaisťujúca obrat koordinačnej osi j a smerom zvláštneho obsahu. Lebo my sme už zistili povaha voľných obsahov je taká, že sú prístupné len za určitých okolností. Nuž tieto okolnosti vyhľadáva práve vždy celok ja — moje telo. Nič na veci nemení, že je najčistejšie j a iniciátorom. Obsah moje telo sa dľa tejto iniciatívy riadi. Ak se riadiť nemôže, iniciatíva prestáva. Zastavené je i j a v hľadaní. Tým ich poviazanosť v zážitku väčšmi vyniká.
A tak tento sväzok skutočností a obsahov vystupuje v tým trvalejšej podobe a s tým väčším dôrazom. Z toho aj vzniká pocit o jednote. A jednota podľa toho vyvinula sa z počiatočnej mobility obsahu voľačo a zo straty tejto kvality v prípade, keď voľačo bolo mojím telom. Tak vznikol jedinec dvojpólový, složený zo subjektu ja a objektu moje telo.
Ale tak vznikol i pojem ty, ako ukážeme obšírne na inom mieste. Lebo keď „moje telo“ v zážitku srovnaním je podobné s obsahom „iné telo,“ per analogiam na toto druhé telo prenášame i svoje j a. I stáva sa zo zážitkovej jednoty jednota nová. Obsah „iné telo“ vo svojej odstredivej kvalite odnáša sebou i kvalitu j a.
