GONDA, ALEX(Alexander Goldstein)
SPOMIENKY NA ZAŠLÉ ČASY
Zing Print, Bratislava, 2007
1. vydanie, 400 ks
história, memoáre, autobiografia, holocaust, II. svetová vojna,
248 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 296 g
mäkká väzba
stav: výborný
3,00 € PREDANÉ
*svama*
Autor tejto knihy Alex Gonda, vlastným menom Alexander Goldstein, narodil sa októbra 1921 v Nitre. Detstvo a roky dospievania prežil v Nitre a neskôr v Bratislave Po oslobodení sa usadil v Bratislave, založil si rodinu a pracoval ako projektant elektroinštalácií. V r.1967 emigroval s manželkou, dcérou a a synom do Izraela. Aj tam pracoval ako projektant do vysokého veku. Siedmi súrodenci žili na Slovensku, v Čechách, v Anglicku, v Izraeli a v USA. Rodina bola vždy veľmi súdržná a hneď po nežnej revolúcii opakovane prichádzal náš strýko Šanko na Slovensko a do Čiech, ktoré rovnako miloval. Žiaľ, starších súrodencov postupne strácal a stretávali sme sa potom s ním my, mladší, jeho netere a synovci. Náš strýko Alex bol aj vo svojej osemdesiatke vo výbornej telesnej a duševnej kondícii. Tak ako on nemal kedysi čas na rozhovory so svojimi deťmi, to isté platilo aj o nás a našich rodičoch. Preto sme vždy veľmi radi počúvali jeho spomienky na detstvo, huncútstva našich rodičov, strýkov a tiet a so slzami sme počúvali o velkých útrapách chudobnej židovskej rodiny v predmníchovskom Československu a za Slovenského štátu. Holocaust zázrakom prežili všetci súrodenci Goldsteinovci, stratili však svoju drahú matku. Strýkovo rozprávanie o holocauste má bez zveličenia výpovednú hodnotu dokumentárneho filmu. Jeho spomienky na najstrašnejšiu genocídu v histórii ľudstva nevybledli ani po takmer šesťdesiatich rokoch. Naopak, miestami so zolovským naturalizmom maľuje šokujúce výjavy z dobytčích vagónov, koncentračných táborov a pochodov smrti.. Dramatické rozprávanie o tragédii európskeho židovstva je neoceniteľnou odpoveďou všetkým pochybovačom , ktorí popierajú a bagatelizujú holocaust. Strýko kráčal s dobou, rýchlo si osvojil výdobytky techniky a bravúrne zvládol prácu s počítačom a s internetom. Na prelome storočí nám začal posielať prvé pokusy písania svojich spomienok, ktoré chcel venovať len najbližším. Veľmi sa nám páčili, povzbudzovali sme ho v písaní a agilný strýko nám posielal ďalšie a ďalšie stránky alebo prepracované časti svojich memoárov. Boli sme nadšení a stále viac presvedčení, že jeho spomienky sú jedinečné, cenné aj pre iných čitateľov a možno aj historikov. Súhlas strýka na publikovanie jeho Spomienok na zašlé časy sme dostali tesne pred jeho skonom. Zákerná choroba ukončila jeho životnú púť krátko pred dovŕšením 85-ky, ktorú plánoval osláviť s nami na Slovensku. V mene jeho detí Danky a Ivana, ako aj všetkých žijúcich i nežijúcich členov našej rodiny ďakujeme strýkovi Alexovi za neoceniteľnú autentickú, pritom však farbisto a pútavo vyrozprávanú „rodinnú epopeju“. Ďakujeme ďalej všetkým, ktorí pomohli uzrieť tejto knižočke svetlo sveta, osobitne našim priateľom Ing. Tomášovi Langovi, CSc., a jeho manželke Agike a v neposlednom rade vydavateľovi ZingPrint, s.r.o. Pavlovi Zavarskému, blízkemu to priateľovi výtvarníka Ivana Gondu, autorovho syna žijúceho v Holandsku, ktorý navrhol titulnú stranu obálky týchto pamätí svojho otca.
Po „poslednej večeri“ v sereďskom tábore uložil som sa na pričňu a želal som si len rýchlo zaspať. Spánok neprichádzal a namiesto kýženého spánku vracali sa spomienky na prežité šikanovania maďarskými žandármi.
Úsilie tieto zahnať sa nijak nedarilo a trvalo to veľmi dlho, kým nakoniec únava z útrap tohto dňa zvíťazila, a zaspal som nepokojným spánkom. Často ma však zobudili moje vlastné výkriky vyvolané desivými snami, ktoré ma prenasledovali v strašných snových formách a nedali mi odpočinku. Nad ránom, zaliaty studeným potom, zobudil som sa na hlasnú vravu a na príkazy zoradiť sa ku raňajkám. Zakrátko som už stál v rade čakajúcich pred barakom, kde sa rozdával teplý čaj a krajec chleba. V ktoromsi okamžiku pocítil som čiusi ruku na mojom pleci. Keď som sa obrátil, uvidel som pána Freia, ktorý mi podával papierové vrecko naplnené jabĺčkami. Vzal som z jeho rúk vrecko a naše pohľady sa stretli. Zračili sa v nich nevypovedané slová. Mal som pocit, že mi chcel ešte čosi povedať. Ale on už nepovedal ani slova, rýchlym pohybom sa zvrtol a odchádzal - len vrecko s jablkami ostalo v mojich rukách.
Bolo chladné jesenné počasie a ja som sa triasol od zimy. Moje sáčko ma veľmi nechránilo pred chladom novembrového rána, pomyslel som na svoj teplý, vlnený sveter, ktorý som zanechal vo svojej kancelárii pri mojom zaistení gestapákmi. V rade čakajúcich na prídel raňajok čoraz viac sa povrávalo, že tejto noci boli na nákladnej rampe pristavené vagóny a dnes bude vypravený transport v počte tisíc ľudí. Teda pán Frei vedel, že budem zaradený do tohto transportu. Preto tie jablká na cestu a ten pohľad na rozlúčku. Pocit nemohúcej bezmocnosti lomcoval mojím vnútrom. Nemohol som sa vyrovnať s tým, že mi už nič nepomôže, že som už vyčerpal všetky svoje možnosti a neostalo mi v tejto hre viac túzov vymaniť sa spoločnému osudu tisícov z nás. Uvedomoval som si, že som túto hru s touto nenásytnou a pažravou obludou prehral a dospel som na koniec svojej cesty - vzdal som sa - priznávajúc svoju porážku.
Len čo som pri raňajkách strovil posledný lomtík chleba, zaznel povel ku rannému nástupu celého tábora. Gardisti a maďarskí žandári nás s krikom zoradili na táborovom nástupišti a po skončení sčítania počtu nastúpených predstúpil pred naše rady gardistický dôstojník v sprievode jedného zo židovskej administrácie, držiac v rukách fascikel. Po hlasnom povele, aby sme stáli v pozore, oznamoval gardista, aby každý, ktorého meno bude prečítané, vystúpil hneď z radu a postavil sa na ľavú stranu nástupišťa. Nato pokynul vedľa stojacemu s fasciklom, aby započal s čítaním zoznamu. Z úst tohto muža trúsili sa mená Adlerov, Braunov, Drechslerov, Epsteinov, Fischerov a keď prišiel ku Goldsteinom - vystúpil som, aby som sa zaradil do skupiny tých, ktorí už stáli na ľavej strane nástupišťa. Ďalej som už nevnímal citáciu mien, lebo ma veľmi začala drviť zima. Neviem, či som sa viac triasol od pocitu skutočnej zimy, alebo od strachu pred touto cestou ku bitúnku európskeho židovstva - do Osvienčimu.
Ľavá strana nástupišťa tábora sa začala preplňovať a gardisti so svojimi maďarskými kumpánmi začali túto masu ľudských postáv krikom a pomocou obuškov formovať do päťstupov. Okolo deviatej hodiny, keď zubatým lúčom novembrového slnka sa podarilo predrať cez mierne zamračené nebo, stálo tisíc ľudí - dvesto radov v päťstupe - prichystaných na naloženie do dvanástich dobytčích vagónov, pristavených v noci ku nákladnej rampe sereďského tábora. Na povel pohla sa táto takmer sto metrov dlhá masa v smere ku prichystaným dobytčím vagónom. Akoby z humánnosti do prvého vozňa dali nastúpiť rodinám s deťmi ako prvým a na doplnenie celkového počtu 80 až 85 ľudí vo vagóne bola táto kvóta doplnená mužmi alebo ženami bez rodín.
Tento „nástup pasažierov“ bol sprevádzaný krikom a nadávkami gardistov a žandárov. Keď humanita opustila gardistov a začali členov celistvých rodín rozdeľovať do rôznych vagónov, započal zúfalý plač a lamentovanie matiek a nariekavé volanie detí po svojich rodičoch. Hlasné protesty rodinných príslušníkov boli umlčiavané údermi obuškov. Táto scéna doplňovala tento neľudský obraz nakladania „ľudského dobytka“ do transportných vagónov. Stál som vo svojom rade na rampe, pozorujúc chvíľu ľudí namáhavo vlečúcich ťažké kufre a batohy, od ktorých sa ani v tejto chvíli nemohli lúčiť. Koľko úderov museli prijať od žandárov, pokiaľ sa im podarilo s týmito batožinami dostať sa do vnútra vagóna!
Mne sa v tejto chvíli vynoril v pamäti uprchlík z osvienčimského koncentráku, ktorý prišiel do nášho svätojurského vojenského tábora porozprávať nám o svojich zážitkoch za drôtmi tohto koncentráku. Rozprával nám aj o nákladnej rampe, kde zvláštne komando väzňov, zvané „Kanada“, novoprišlých "oslobodzovali“ od týchto kufrov s ich posledným majetkom ešte pred ich selekciou do plynových komôr alebo na roboty. Obsah ich zavazadiel obohatil jednak sklady SS, a nie v malej miere aj vačky týchto prefíkaných "Kanaďanov“. Pomyslel som si v tej chvíli: ako silný je vzťah k poslednému majetku a aká je to „márnosť nad márnosť“. Z mojich biblických úvah som bol prerušený úderom pažby do rebier a s hlasitou výzvou pratať sa rýchlo do
