VÝCHODNÉ SLOVENSKO: PÄŤ V JEDNOMSlavomír Szabó, Anna Domaniková, Soňa Jakešová, Jana Hajduová, Ľubica Andrásiová
Literárna spoločnosť Pravé orechové, Košice, 2008
ilustrácie Andrej Haščák
1. vydanie, 700 výtlačkov
ISBN 978-80-969903-5-1
beletria, próza krátka, folklór,
154 s., slovenčina
hmotnosť: 334 g
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý
4,50 € PREDANÉ
*BIB10* in **S5P**
V tejto knihe nájdete pätnásť povestí, tradovaných i historicky verných príbehov z východu Slovenska. Boli zozbierané od najstarších obyvateľov z desiatich obcí, v ktorých žijú nielen Slováci, ale tiež národnostné menšiny - maďarská, rusínska a nemecká („mantácka“) i rómske etnikum. Spisovatelia zachytili a literárne spracovali príbehy tak, ako sa v jednotlivých komunitách tradujú. Zároveň odrážajú pestrosť odlišných, ale pritom stáročia vedľa seba existujúcich kultúr. Či sa už niekto cíti byť Slovákom, Maďarom, Rusínom, Nemcom alebo Rómom, má tu svoje miesto. Preto jednoznačne platí - VÝCHODNÉ SLOVENSKO: PÄŤ V JEDNOM.
Hostina pre Férenca
Miesto: Malá Tŕňa, okres Trebišov
Čas: druhá polovica štyridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Anna Domaniková
„Juliška, nebaľ mi veľa jedla. Len idem a prídem. Naložím doštenák a hneď som späť. Načo ma chystáš ako na svadbu?“ čertil sa Férenc a buchnátoval voly, čo sa lenivo ťahali k oju. Žena si napravila pod krkom uzol na šatke, položila prútený košík zakrytý ľanovou utierkou na lavicu pred starým domom a odovzdane s ním súhlasila.
„Dobre, no. Keď nechceš, choď si bez jedla. Až vysmädneš, napi sa z potoka.“
„Ty dozri na murárov, nieže budú vysedávať! Majú ešte preosiať poriadny kopec štrku. Idem po ďalší, nech sa nemusím otáčať viackrát po sebe. Aj moje ruky sú na stavbe potrebné.“
Júlia sa zadívala na rozostavané obydlie. Konečne budú mať nový dom. Je s ním roboty ako na kostole. Základy sú hotové, múry pomaly rastú, ona má čo dať do hrnca, len keby ten jej muž nebol taký tvrdohlavý. Otočila sa za odchádzajúcim Férencom. V duchu ho ľutovala. Síce odmietol, aby s ním voľakto šiel — pracovať sa vraj naučil už v kolíske —, že on sám naloží drobné kamenčie. To ho bude ťažkou lopatou naberať zo dna potoka a vyhadzovať na vlečku. Určite to potrvá zopár hodín, nebude to idem a prídem. Nuž, jesť mu vie dať, no rozumu nie. Aj tak vraví, že ho má tak akurát. Že sa vo svete nestratí, už toho prežil aj za tri životy, že ho nikto nikde nepredá, ani s ním nevybabre, nech by sa snažil ako chcel, vraj on sa vie s každým podobrotky dohodnúť, a keď nie, má silné päste. Obyčajné mužské chválenkárstvo, aké počula od chlapov, keď po skončení roboty mleli naprázdno jazykmi.
Už ju jeho reči netrápili, ani sa za neho nehanbila, dokonca mužovi prestala vnucovať svoj názor na vec, či navrhovať vlastné riešenie. Mala ho rada. Zvykla si aj na jeho chlapčenské výmysly a žartíky, na ktorých sa neraz smiala celá dedina. Okrem toho to bolo v každej rodine rovnaké. Zvyk dedený po celé generácie určoval za pána domu a hlavu rodiny muža. Žena ho musela poslúchať, robiť mu po vôli, starať sa o domácnosť aj gazdovstvo a rodiť deti. Nebola tvrdohlavá, ani klebetná, či papuľnatá.
