Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

sobota 14. júla 2018

LOWY, ALEXANDER - SPOMIENKY NA MLADOSŤ

LOWY, ALEXANDER

SPOMIENKY NA MLADOSŤ

Klemo, Zvolen, 2007
preklad Alena Redlingerová
obálka Leo Redlinger
1. vydanie, 700 výtlačkov
ISBN 978-80-89304-02-8

história, II. svetová vojna, memoáre,
62 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 108 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*svama* in *H-2-5*




Všetkých v roku 1942 odviezli do Poľska a zastrelili nad masovým hrobom, ktorý si museli sami vykopať. Všetkých okrem mojej matky, ktorá v tom čase žila v Budapešti, kde Nemci ešte neboli.

Ešte niečo mi napadlo v súvislosti so starým otcom Františkom. Jeho najlepší priateľ zomrel, bol som vtedy na pohrebe a videl som, ako starý otec hodil na truhlu kamienok, keď ju spustili do hrobu a pohyboval pri tom perami.

Doma som sa ho spýtal, čo robil, a toto je jeho odpoveď: Duša mŕtveho priateľa smúti za najlepším priateľom (nie za manželkou) a možno požiada Boha, aby k sebe povolal aj najlepšieho priateľa Františka, čo by znamenalo, že tiež zomrie, a tak oznámil priateľovi v hrobe, že ich priateľstvo sa skončilo, a na znamenie toho hodil na truhlu kameň, lebo si chcel ešte požiť. Viem, myslíte si, že som blázon, ale opakujem iba to, čo som počul.

Starý otec František si vždy po obede musel zdriemnuť a my deti sme nesmeli zostať v dome, aby sme ho nerušili. Ak sme neboli v škole, museli sme byť na dvore, čo najďalej od domu, a ak pršalo, zobrali nás susedia. Takto vyzerá úcta k starším.

Lekárom neveril, ale mal vysoký tlak, ktorý ho zabil vo veku 56 rokov. V ten deň, keď zomrel, sa náhle pomiatol, vyskočil z postele, behal dookola po izbe a kričal, že ho naháňa anjel smrti a žiadal svoje deti, aby ho odohnali. Traja synovia mali čo robiť, aby ho udržali, až kým ho neopustili sily, potom stratil vedomie a napokon pokojne zomrel. Pri jeho posteli nebol nijaký lekár, zato odznelo veľa modlitieb.

Keď sa moji rodičia zobrali, matka hneď neotehotnela a, samozrejme, otcova rodina zvaľovala vinu na ňu. To bolo normálne, nikto by si netrúfol ani len naznačiť, že za to môže muž.

Nuž, o niekoľko mesiacov otehotnela, a môj príchod na svet pre ňu znamenal hrozné muky.

Bola potrhaná a babica povedala, že s tým netreba nič robiť, lebo bude mať ďalšie deti a bude sa jej ľahšie rodiť. Neviem, ako to neskôr zvládala po zdravotnej stránke, ale viem, že sa to stalo. V roku 1946 som mal dvadsaťpäť rokov a miestny lekár povedal, aby som matku zobral do nemocnice, kde ju zašijú. Keď som matku navštívil, sťažovala sa na ukrutné bolesti. Zašívali ju bez lokálneho umŕtvenia.

Veľa ráz som musel bojovať o svoj život a najmenej stokrát som iba o vlások unikol smrti. Prvý raz som mal iba štyri mesiace. Bývali sme vo Fiľakove a matkina rodina v Revúcej, ako už viete. Matka išla ukázať svoje rozkošné bábätko, čiže mňa, všetkým príbuzným do Revúcej.

Keď pricestovala vlakom, zistila, že ma nemá v čom okúpať. Mladšia sestra Oľga ju upokojila, že u susedov zomrelo bábätko na otravu krvi, ktoré len včera pochovali, takže určite majú vaničku na kúpanie.

Priniesli vaničku, okúpali ma, a o niekoľko dní sa mi v dolnej časti chrbta vytvoril vred. Vred rástol a rástol a matka mi neskôr povedala, že mi bolo vidieť chrbticu. Bola len otázka času, kedy zatvorím oči navždy. No jedného dňa sa vred začal hojiť, a ja som sa uzdravil. Jazva mi zostala, môžete si ju pozrieť. Bol som už dospelý, keď mi lekár povedal, že som mal šťastie, lebo infekcia neprenikla hlbšie. Keby napadla miechu, bol by som zomrel alebo ochrnul od pása dole.

Teraz preskočím dvanásť rokov, ale ešte sa k tomuto obdobiu vrátim. Ako dvanásťročný som ochorel na týfus a ocitol som sa v nemocnici, na izbe bolo okrem mňa 30 až 40 dospelých. Každé ráno vynášali päť, šesť mŕtvych. Nosidlá boli také úzke, že im ruky viseli cez okraj a hompáľali sa ako kyvadlá. Nebol to príjemný pohľad pre dieťa.

Matka ma raz prišla navštíviť, stála vonku na stoličke, pozerala dnu cez okno a plakala - to teda bola útecha!

V roku 1933 prišiel v Nemecku k moci Hitler a muž, ktorý ležal na izbe vedľa mňa, povedal: „Teraz viem, aký som bol chorý a myslím, že by pre mňa bolo lepšie zomrieť hneď, lebo Nemci pozabíjajú všetkých Židov, a tak by som aspoň nemusel neskôr trpieť.“